Fotografie majú moc meniť minulosť a prifarbovať pocity.
Prezerám a spomínam. Spomínam na štebot vtákov prekrikujúcich sa so šumom lesa, na vôňu blata a lístia pod bežeckými topánkami, na zaslúžený pocit hrdosti na vrchole, na vďačnosť a úžas pri pohľade do diaľky. Mám šťastie, že môžem takto žiť, pomyslím si. Tak trochu závidím sama sebe.
V spomienkach sú moje behy ako zábery z vydareného dokumentárneho filmu. Bežím celkom ľahko, akoby to bola najprirodzenejšia forma môjho bytia. Preskakujem skaly a korene, moje telo je pevné a pružné. Výškové metre ani prebehnutá vzdialenosť nevedia rozladiť pravidelný rytmus mojich krokov a odviesť moju pozornosť od malebnej krajiny, ktorou prebieham.
No nie vždy je to tak. Ba skôr len zriedkakedy.
Beh v kopcoch ma často stojí veľa sebazapierania.
Vstať do tmy a zimy, keď zvyšok rodiny ešte spí. Obliecť sa do tenkého oblečenia a pripraviť sa na to, že prvých pár minút mi bude naozaj veľká zima. Vybehnúť do čierneho lesa a sledovať v svetle čelovky obláčiky pary svojho rýchleho dychu, tancujúce tiene stromov a útočné, ako malé odrazky svietiace, snehové vločky. Nenechať sa vykoľajiť vlastným strachom a pochybnosťami.
Túto prvú časť behu už vykonávam celkom automaticky. Nie je to výsledok nadšenia či vášne, je to disciplína a odhodlanie. Viem, čo musím spraviť, ak chcem stáť na vrchole preplnená endorfínmi.
Po niekoľkých tisícoch prvých krokov, si obvykle s úľavou uvedomím, že som sa nepomýlila a že túto činnosť robím skutočne rada. Dychová frekvencia sa ustáli, svaly sa rozhýbu, telo preberie. Už teraz som rada, že som šla.
No ani potom to nie je len ľahké. Chvíľku bežím bezstarostne a ladne, len aby ma neskôr niečo zabolelo, prekvapilo škvŕkanie žalúdka, smäd alebo hlasné búšenie vlastného srdca.
Najmä v strmých kopcoch to zvykne byť ťažké. Hoci behám už roky, stále dychčím, potím sa, pália ma stehná a lýtka a bojujem so svojou vlastnou vôľou.
Prečo to tak bolí? Nevládzem. Čo keby som sa otočila? Som tu len ja a moje vlastné myšlienky.
Sú to intenzívne chvíle. Kedysi som ich chcela len prežiť a dosiahnuť odmenu. No naučila som sa ich mať úprimne rada. Je to tvrdý mentálny tréning. V tichu lesa to vo vnútri mojej hlavy priam kričí. Nie som príliš slabá? Mám na to? Stojí to za to? V týchto chvíľach sa učím. O démonoch vo svojom vnútri. O svojich hraniciach, o motivácii, o umení prežiť nepohodlie.
Každým vybehnutým kopcom nie je silnejšie len moje telo, ale aj moja hlava.
A keď konečne stojím na vrchole v dokonalom spojení s krásnou prírodou, viem, že to za to stálo.
Beh na kopec mi pripomína, ako chcem žiť celý svoj život. Vytrvalo, odvážne, s plným nasadením, neustále spoznávajúc rôzne zákutia vlastnej existencie
Nezabúdajte. Keď vystúpite zo svojej komfortnej zóny, začnú sa diať divy.
