Teraz, keď mám toľko veľa času nad tým rozmýšľam dosť často. Či by sa problém v slovenskom zdravotníctve naozaj vyriešil len pár miliardami eur, zrenovovaním nemocníc, zvýšením platov... Alebo či je v tom čosi viac. K týmto ekonomickým a politickým otázkam sa radšej vyjadrovať nebudem, na rovinu priznávam, že v tom sa neorientujem. Ale môžem povedať, že keby všetci doktori boli ako tá moja, možno by to vyzeralo úplne inak.
Dôkladnosť
Lekári prvého kontaktu často upadajú stereotypu, diagnózy sa opakujú a oni sú zvyknutí, že pri určitých príznakoch, 90% ľudí má tú istú chorobu. Tak načo robiť testy, ktoré by overili, či náhodou nejde o zvyšných 10%? Alebo je to proste len nedbalosť.
Môj starký mal pred pár rokmi zlomenú nohu, doktori mu dali sadru a poslali ho domov. Nezistili však, že má zvýšenú zrážanlivosť krvi. Za pár dní mu v znehybnenej nohe vznikla krvná zrazenina. Keby nemal šťastie a neprišlo sa na to, mohla mu doputovať do srdca alebo pľúc a mohlo to skončiť veľmi zle. A pritom by stačili len lieky na zníženie zrážanlivosti.
A takýchto prípadov je určite veľa. Niekedy stačí len obyčajný test a môže to niekomu zachrániť život. Alebo aspoň upokojiť.
Ochota
Keďže nebývam často chorá, keď sa mi teraz priťažilo, prežívala to celá rodina. A mama hneď samozrejme začala na internete vyhľadávať choroby, ktoré by som teoreticky mohla mať. A tak som k lekárke odchádzala poučená, na čo všetko sa mám spýtať.
Bolo vidno, že odborníčka mojim diagnózam nedáva veľkú šancu, no aj tak mi preistotu odobrala krv, či nemám boreliózu, dokonca mi aj spravila test na cukrovku. Bola ochotná. A to vystrašený pacient potrebuje.
Komunikatívnosť
A tým myslím rozprávať sa v slovenčine a nie po latinsky. Je samozrejmé, že keď doktori dlhé roky medzi sebou komunikujú len odbornou rečou, musí byť pre nich ťažké, podať to múdre, na čo prišli, aj trochu jednoduchšie.
Ale je to dôležité.
V nemocniciach denne dochádza k mnohým nedorozumeniam, keď buď doktor zle počúval pacienta, alebo pacient nepochopil doktora. A uznajte, nebude dôchodca s menšou nevôľou jesť tých svojich 5 tabletiek, keď mu bude zrozumiteľne vysvetlené, čo sa s jeho telom deje a ako mu lieky pomôžu ako keď mu len predložia fakt, že tie lieky proste jesť musí?
Trpezlivosť
Lekár. Najprv ťažké a dlhé štúdium, potom atestácie, potom nekonečné hodiny práce, často bez uznania. Na to treba trpezlivosti a sebazapierania určite dosť.
Obdivujem lekárov, ktorí aj po dlhej šichte v práci nestrácajú ľudský prístup a úsmev. Ktorí dokážu so záujmom počúvať pacienta rozprávajúceho o výlete so svojimi vnúčatami, aj keď čakáreň je úplne plná.
Alebo aj moju pani doktorku, ktorá sa 15 krát za deň pokúšala dovolať pacientke, lebo jej potrebovala oznámiť výsledky vyšetrenia.
Obetavosť
Asi každý lekár by dokázal rozprávať o tom, čo všetko mu medicína vzala. Ja sama sa už teraz bojím toho, čoho všetkého sa možno budem musieť vzdať.
Ale ako sa vraví, niekto to robiť musí. A keď niečo obetujem, možno čas, možno aj niečo viac, určite zas na oplátku niečo (uznanie, dobrý pocit, úsmev?) dostanem.
Rýchlosť
Nemám na mysli odfláknuť vyšetrenie, len aby bolo čo najskôr za nami.
Len som si spomenula na to, ako som utrápená v horúčkach sedela v čakárni a dúfala, že čo najskôr budem opäť ležať doma v posteli. Pacienti väčšinou k doktorovi chodia, keď im je zle. A preto uvítajú všetko, čo vyšetrenie urýchli.
Napríklad aj, keď doktorka pošle krv na súrnu analýzu do labáku, takže výsledky sú viacmenej na počkanie, keď vybaví nech môžete ísť na rentgen hneď a nie až za týždeň.
Alebo v horšom prípade za rok. Nie je to absurdné, že ľudia, ktorí sú vo veľmi vážnom stave, musia na vyšetrenie, ktoré určí ďalší vývoj liečby čakať niekoľko mesiacov? Alebo keď vás zubárka s vaším problémovým zubom objedná o pol roka?
A pritom niekedy môže vyšetrenie urýchliť už len to, že doktorka nerozpráva o tom, ako ju minister zdravotníctva okráda, ako jej poisťovňa nechce preplatiť vatové tyčinky a ako jej poslali iné servítky ako chcela (čo mimochodom pravidelne robieva alergologička môjho brata).
Na záver chcem povedať dve veci. Po prvé, prácu lekárov si veľmi vážim a tento článok nemyslím ako výčitku ani útok. Viem, že možno aj ja za pár rokov budem robiť rovnaké chyby ako tie, o ktorých tu píšem. Viem, že vyhnúť sa im nie je ľahké a že všetky tie pekné vlastnosti sú zrejme len zbožným prianím naivnej idealistky bez odžitých rokov a skúseností.
No na druhej strane, dúfam, že predsalen niečo z tej idealistickej naivky vo mne zostane a ak raz úspešne doštudujem, budem
Dôkladná
Ochotná
Komunikatívna
Trpezlivá
Obetavá
Rýchla
...a nie
Demoralizovaná
Odmeraná
Komótna
Tvrdá
Odborne a nezrozumiteľne rozprávajúca
Rozmrzená
Lebo to JE rozdiel.
