Niekoľko kíl navyše, jemné strie na zadku, vrásky na čele aj okolo očí a veľmi láskavo aj trošku objemu do mojich, doteraz veľkosťou takmer zanedbateľných pŕs, aj keď za cenu otravných mliečnych škvŕn na všetkých tričkách. Niekoľko vecí, napríklad ploché pevné brucho a stovky až tisíce vlasov, sa naopak z môjho tela stratilo.
Je to celé veľmi zvláštne. Žijete si vo svojom tele, poznáte každé jedno jeho zákutie. Potom príde tehotenstvo. Vaše telo sa síce radikálne mení, no na rastúce bruško pozeráte s láskou a očakávaním, pre okolie ste stredobodom pozornosti, roztomilá a krásna.
Jedného dňa to malé dieťa zrazu držíte na rukách. Okolie sa rozplýva nad jeho dokonalosťou, každý sa ho chce dotknúť a pohladiť ho. Vaše brucho prestáva byť roztomilé a vy ako matka takisto, vašou novou životnou rolou sa stáva zabezpečiť obživu a prežite dieťaťa. Keď sa ticho a nepozorovane pozriete do zrkadla, celá tá tehotenská aura je razom preč, vidíte len mäkké vypuklé brucho, ovisnuté prsia, kruhy pod očami a vrásky po celej tvári. Sebavedomie je razom fuč.
Naučiť sa žiť sama so sebou po pôrode dieťaťa nie je jednoduchá vec. Akceptovať, že už nikdy nebudem vyzerať ako predtým, že moje telo sa navždy zmenilo. Začať sa mať opäť rada, pozerať sa sama na seba v zrkadle s úsmevom.
Trvalo niekoľko mesiacov, kým som to dokázala. Teraz viem, že ako matka mám byť prečo na svoje telo hrdá. Dokázalo dieťa spolustvoriť, umožnilo mu deväť mesiacov v pokoji rásť a priviedlo ho na svet. Dáva mi silu každý deň ho kŕmiť, v noci k nemu vstávať, stokrát ho zdvihnúť do náručia, naháňať po byte. A každá zmena, ktorú to na mojom tele zanecháva, je len akousi pripomienkou tejto krásnej cesty. Cesty, po ktorej by som sa nevrátila späť, ani keby som mala mať všetky strie sveta.
Teraz, po desiatich mesiacoch materstva sa vo svojom tele cítim spokojnejšia a silnejšia ako kedykoľvek predtým.
