Preliezačky sú tam vo výške, ktorú mám stále na dosah ruky. Prešmyknúť sa cez nejakú škáru, ktorá ušla pozornosti kontrolórom bezpečnosti, by chcelo veľkú dávku kreativity. No i keby sa to nejakému dieťaťu podarilo, dopadlo by na mäkký koberec z kúskov kôry. Ideálne miesto pre dvojročnú slečnu.
Tá však namieta. „Mamina, ja nechcem ísť na to bábätkovské ihrisko.“
Prekvapí ma to, väčšinou nemá výhrady. Rýchlo však pochopím, prečo je práve dnes všetko inak.
„S tatinom chodíme na tamten obrovský hrad pre veľké deti,“ objasní mi naša dcéra a už sa obracia na Paľka, ktorý kúsok za nami tlačí kočík s malou Alžbetkou.
„Tatinóóó!,“ kričí. „Ty pôjdeš so mnou a mamina bude s Alžbetkou, dobre?“
S nedôverou hľadím na preliezačku, na ktorú naše údajne veľké dieťa zamierilo. Príliš vysoká, príliš vzdušná, príliš strmá, príliš preplnená naozajstnými veľkými deťmi.
„To sem fakt s Emkou chodievaš?“ neveriacky sa obrátim na manžela. „Veď tam určite ani nevylezie, po takom veľkom rebríku...“
„Vylezie, čoby nie,“ vyvedie ma Paľo z omylu a ja len s otvorenými ústami pozerám, čo všetko už to moje bábätko dokáže.
Veru, je to práve tatino, ktorý každú chvíľu objaví nejakú novú schopnosť našich detí. Bol to on, čo Emku prvýkrát zobral na trampolínu, posadil na hojdačku bez operadla, začal ju učiť jazdiť na odrážadle, či spustil celkom samú dole kopcom na sánkach.
Keby to bolo na mne, chodíme na najmenšie ihrisko asi až do maturity.
Pobyt s tatinom má na naše deti blahodarný vplyv. Nielenže pri ňom odhalia, že dokážu viac, než si myslia, no vyskúšajú si aj aktivity, ktoré by so mnou určite nezažili.
„Čo ste robili, kým som bola behať?“ pýtam sa Emky.
„Triedili šróbiky,“ odpovie.
Som rada, že z nich budú dievčatá do koča aj do voza. Asi o mnoho viac, ako je do koča aj do voza ich mama. Veď už teraz sa Emka v technických záležitostiach vyzná lepšie než ja.
„Mamina, čo je v tej krabici tam dole na elektrickom stĺpe?“ spýtala sa ma minule na prechádzke.
„Netuším,“ odpovedala som podľa pravdy.
„Asi transformátor,“ mykla plecom.
Transformátor? Som si istá, že ja som sa o existencii tohto slova dozvedela tak v pätnástich rokoch. A dodnes som celkom neporozumela, na čo toto záhadné zariadenie slúži.
Veru, mať doma niekoho, kto o existencii transformátorov a podobných zvláštností vie, je veľmi prínosné.
Mužský pohľad na vec rodičovstvo v mnohom zjednodušuje. Paľko do našich výchovných postupov zaviedol hneď niekoľko inovácií.
Keď bola Emka ešte novorodencom, priviazal na jej perinku špagát, uložil ju do postieľky, on sám si ľahol do našej postele a odtiaľ takmer neviditeľným pohybom v zápästí pomocou špagáta jemne pohojdával naše zaspávajúce bábätko.
Neskôr vymyslel ďalší uspávací zlepšovák. Vaničku z hlbokého kočíka položil na deku a po dlážke posúval tam a naspäť. Alžbetka naučená na spánok v kočíku počas prechádzok sa na takéto indoorové kočíkovanie rozhodne nesťažovala a z tohto bizarného zvyku sa rýchlo stal najefektívnejší spôsob uspávania.
Paľko prešpekuloval aj spôsob prepravy dvoch detí. Jedno leží v kočíku a to druhé jednoducho prehodíte cez kočík ako vrece zemiakov. V prípade núdze, keď Alžbetka z ničoho nič spustila neutíšiteľný plač, mi tento vynález neraz zachránil psychické zdravie.
Muži a ženy sú naozaj v mnohom odlišní. Aj vo svojich prístupoch k rodičovstvu. No o to bohatší a rôznorodejší je život našich detí. A vlastne aj nás, manželiek.
