Mohla by si byť chvíľu ticho?

Písmo: A- | A+

„Miláčik, veď ty ma vôbec nepočúvaš!“ oborím sa na manžela. „Veru nepočúvam,“ potvrdí, „lebo na mňa vysielaš jednu otázku za druhou. Veď to je ako plánovaný útok. Nemôžeme byť aspoň chvíľku ticho?“

„A veď sa skoro vôbec nerozprávame,“ namietam.

„Tak potom ako je možné, že sa mi zdá, že sa rozprávame stále? Potrebujem si oddýchnuť a na to potrebujem ticho.“

Takéto drobné roztržky nie sú v našej domácnosti výnimočné. Vychádzajú z našej odlišnej predstave o oddychu. Ja sa neviem dočkať, kedy konečne niekomu porozprávam svoje myšlienky, zážitky a nápady. A Paľko sa nevie dočkať, kedy si konečne svoje myšlienky, zážitky a nápady v tichosti a sám usporiada a zanalyzuje. Ja hovorím a hovorím, on sa snaží premýšľať a nestíha mi popritom odpovedať.

Nikdy som celkom nechápala, ako sa môže môjmu mužíčkovi zdať, že príliš veľa rozprávam. Subjektívne a zaujato hodnotím, že množstvo mnou vyslovených slov je také akurátne. Tak prečo také sťažnosti?

No odkedy som sa ocitla vo vzťahu, v ktorom som ja tá po tichu volajúca, začínam mať pre môjho manžela pochopenie.

Naša jedenatrištvrteročná dcéra Emka rozpráva takmer bez prestávky. Začína hneď ráno. Raz som ju pozorovala pri prebúdzaní. V jednom momente vyzerá, že spí naozaj hlbokým spánkom, ktorý len tak rýchlo neskončí. O sekundu neskôr prudko otvorí oči a okamžite spustí svoje monológy. „Posadím... postavím... mamina?... túliť.“

V tom momente končí tichá časť nášho dňa. Okamžite som zavalená požiadavkami. „Spací vak dole... vycikať... vedľa idem... papať idem... chlebík dám.... ešte dám... čítať... vonku idem...“ a tak ďalej celý deň.

Keď reagujem príliš pomaly, alebo nebodaj nie som ochotná splniť Emkine rozkazy, pridá k slovným pokynom nespokojné uchu nelahodiace zvukové prejavy. Vykrikuje, pomrnkáva, hnevá sa. A naopak, keď od nej vyžadujem niečo, čo nezapadá do jej predstavy o priebehu dňa, rozhorčene sa na mňa oborí a rozhodným hlasom opakuje: „Nie, nie, nie, nie....“

Keď práve nie som bombardovaná prianiami a žiadosťami, počúvam komentáre našich bežných činností. „Prebalíme... zapneme bodynko.... posadíme.. otvoríme knihu... čítame...“ Je to veľmi milé a som veľmi šťastná, že naša dcéra pozná už toľko plnohodnotných slov. No ak sa takto cíti môj manžel, keď mu popisujem svoje denné postrehy a pýtam sa ho na naše plány do budúcnosti, myslím, že začínam chápať jeho občasný pocit frustrácie.

Niekedy nie je o čo žiadať ani čo komentovať. No aj chvíle nudy si vie Emka spríjemniť. Rozpráva útržky básničiek, ktoré som jej od narodenia dookola čítavala z knižky. „Zemiaky pečené... málo mastené. Vlačik šišiši... k Mariši... Etele... tunele. Traktor do lesa... kolesá... vpredu, vzadu... pre parádu.“

Tieto riekanky neviem z hlavy dostať ani vo vzácnych chvíľkach samoty. Šoférujem do obchodu na nákup, točím volantom a v duchu si pospevujem: „Kolo, kolo mlynské, za štyri rínske,...“

Keď konečne príde ten moment, že naša domácnosť na chvíľu stíchne, už to samotné mi stačí na to, aby som sa cítila ako na wellnese. Môj mozog sa okamžite prepína do regeneračného režimu a nasáva každý decibel toho blahodarného nezvuku.

No pozor! Nesmiem zabúdať, že podozrivé ticho a dieťa stratené mimo môjho zorného poľa, väčšinou znamená, že sa tam kdesi deje čosi, čo by sa mi vôbec nepáčilo. Niečo, čo veľmi ľahko vyústi do menšej pohromy.

Skryť Zatvoriť reklamu