Hoci kosť, ktorá sa zlomila v mojom členku je dosť malá, mojím fungovaním dokázala otriasť dosť zásadne. Moje dni sa ohraničili štyrmi stenami nášho interiéru. Z človeka, ktorý sa doma väčšinou zdržal len na chvíľku, sa stal ten, čo pasívne sleduje zvyšných členov rodiny, ako odchádzajú a prichádzajú.
„Čo sa deje tam vonku?“ bažím po informáciach.
Im sa väčšinou zdá, že nič zásadné, no ja ich podozrievam, že sa len dostatočne pozorne nedívajú. Veď predsa aj spoza okna vidím, že už je ráno omnoho svetlejšie. Sneh sa roztopil. Nezačali náhodou už aj štebotať vtáky? Nezačína voňať jar?
„Koho ste stretli? Čo hovoril?“ pýtam sa ďalej. Myslím, že rozumiem babičkám vykúkajúcim z okien panelákov a hľadajúcim niečo, o čo by ich mozog mohol zavadiť. Svet vonku je zrazu niečím, čo sa ma netýka. Prejsť sa lesom? To je pre tých druhých, pre tých čo môžu.
Dni sa vlečú a ja som nútená robiť to, čo za iných okolností neviem. Naozaj oddychovať.
A práve teraz zreteľne vidím ten kontrast. Moje dni bývajú dokonale premyslenou následnosťou aktivít. Jedna skončí a začína ďalšia. Povinnosti sa prestriedávajú v razantnom tempe a medzi ne sa, často s vypätím síl, snažím vmedzeriť chvíle pre seba, svoj oddych. No ani ten oddych nemôže byť len taký hocijaký. Voľný čas je vzácnou komoditou a tak ho vždy chcem využiť „nejako poriadne“. Ísť na výlet, športovať, tvoriť, učiť sa, rozvíjať deti, alebo aspoň niečo upratať alebo vylepšiť v domácnosti. Pomalý deň doma, keď „nič nerobíme“ je pre mňa zdrojom stresu.
Teraz prekvapivo z pomalého neproduktívneho žitia v strese nie som. Predpokladám, že preto, lebo ničnerobenie nie je zásluhou mojej slabej vôle ale vyššej neovplyvniteľnej sily.
Zlomená noha mi ukazuje, ako ďaleko má môj bežný život od života kľudného. Že neustály zhon mi dáva (klamlivý) pocit, že žijem správne. Ten kontrast sa nedá prehliadnuť. Pomaly začínam tušiť, že aj občasné ničnerobenie nemusí byť prejavom zlyhania, ale zdravého rozumu. A hoci celková dĺžka môjho kľudového režimu ma desí, zvláštnym spôsobom som si ho opatrne obľúbila.
Nemyslím si, že keď sa moja noha opäť sfunkční, začnem žiť pomaly. Ale možno sa budem spomalenia (alebo aj zastavenia) aspoň o čosi menej báť. A to by bolo pozitívne.
