To často ani ja, blysne mi hlavou spolu s možnými príčinami. Pobili sa? Nechceli zjesť brokolicu?
Nie. Vysvitne, že problém nastal niekde, kde by som ho nečakala. Týkal sa oblečenia.
„Chcela som deti obliecť na výlet do mesta, no v ruksaku som nenašla nič vhodné,“ objasňuje mi mama. „Veď tie veci sa k sebe vôbec nehodia. Chcelo by to nejaké neutrálne farby. A hlavne jednofarebné. Nech nevyzerajú ako cirkusanti.“
„Máš pravdu.“
Nejdem sa s ňou hádať. Napokon, naozaj pravdu má.
Moje dcéry nezriedka chodia oblečené vo veľmi extravagantných kombináciach. Pohodlné tepláky, pestrofarebné ponožky, k tomu elegantná bledoružová sukňa a ako vrchná vrstva športová, takmer až chlapčenská, šušťáková bunda. Nič čo by zodpovedalo môjmu vkusu ani všeobecným predstavám o výzore roztomilých malých dievčatiek.
Prečo s tým nič nerobím? Lebo pred výukou pravidiel módy a citlivého narábania s farebnými tónmi uprednostňujem lekcie sebalásky a zdravého sebavedomia.
Keď som bola malá ja, dosť dlho rozhodovala o tom, čo budem mať oblečené práve moja mama. Vyberala veľmi starostlivo. Kvalitné materiály, ideálne od slovenských výrobcov, s dôrazom na praktickosť a funkčnosť, ľahko kombinovateľné a nadčasové. Presne tak, ako by sa oblečenie vyberať malo.
Vtedy som však jej nákupné postupy odsudzovala. Chcela som nosiť niečo celkom iné. Presnejšie povedané, presne to isté, čo nosili moje spolužiačky. To, čo som videla v časopisoch a na plagátoch. Veci často gýčové, nekvalitné, takmer nevyužiteľné. No ja som verila, že keby som si ich obliekla, vyriešilo by to mnohé moje problémy. Isto by som bola krajšia, akceptovanejšia, obľúbenejšia, šťastnejšia. V oblečení, ktoré mi nakúpili rodičia som si naopak pripadala ako stelesnenie nevkusu. Samozrejme, že to nebolo len oblečením, no trvalo veľmi dlho, kým som si o sebe prestala myslieť, že som o poznanie škaredšia ako väčšina svetovej populácie.
„Aha, aká som pekná,“ stojí Emka pred zrkadlom a spokojne sa pozerá na svoj odraz v zrkadle. „Môžem ísť takto zajtra do škôlky?“
Mám chuť povedať rázne nie ( Veď čo si o mne pomyslia rodičia ostatných detí, keď príde takto doobliekaná?). No namiesto toho prikývnem.
V duchu si dávam záväzok, že do módneho vkusu svojich dcér budem zasahovať čo najmenej. Veď nie je najdôležitejšie, aby boli so svojím oblečením spokojné ony samy?
Vzhľad je to najpovrchnejšie a najmenej dôležité, čo sa v každom z nás ukrýva. No, keď s tým svojim nie sme spokojní, môže sa stať tým, čo konzumuje najväčšiu časť našich myšlienok a úsilia. Byť spokojný so svojím zovňajškom nemusí znamenať, že sa samoľúbo obzeráte v zrkadle a cítite sa ako malý boh. Naopak, je to cesta k tomu, aby ste sa do zrkadla pozerali menej ako kedykoľvek predtým. Aby ste sa v svojom tele cítili komfortne, zdravo si verili, nelipli na hodnotení od okolia a mohli svoje myšlienky a činy venovať dôležitejším aspektom života.
Je večer. Zaspávame. Alžbetka leží v postieľke a vymenováva ľudí, ktorých má rada: mamu, tatina, sestru...
„A ešte aj seba mám rada,“ dodá na záver.
A presne o toto mi ide.
