A tak sme šli.
Pozorovanie exotických motýľov uprostred stredoeurópskeho mesta síce nie je aktivita podľa mojich predstáv, no čo by som nespravila pre šťastie svojich drobcov.
Tí, čo motýle odsťahovali z pralesa, sa očividne snažili, aby všetko prebehlo bez sťažností. Miestnosť je plná exotických rastlín, vykúrená na tropické teploty, tečie tu malý potôčik, ba dokonca v jazierku pláva pár rýb. Keby na nás namiesto slnka nesvietili lampy a nad hlavami by sme nemali betónový strop, bol by to celkom luxusný hmyzí hotel.
„Aha, motýliky!“ ukazujem deťom.
Motýliky sú to teda poriadne. Taká babôčka pávooká by pri nich bola len nezaujímavou šedou myškou. Žiaria farbami, ktorým ťažko uveriť, že sú čisto prírodného pôvodu, krídla im zdobia vzory ako od výstredného módneho návrhára a veľkosťou sú podobné dlani poriadneho mužného muža. Lietajú všade okolo, ba dokonca, neváhajú nám pristať na vlasoch, kabelke či natiahnutom prste.
Na očakávané výkriky detí nemusíme čakať pridlho.
„Vuáááá!“ kričí Emka. Len ten tón sa mi akosi nepozdáva. Zdá sa mi to, alebo sa jej tu vôbec nepáči?
Jeden motýľ sa práve rozhodol potešiť ju svojou prítomnosťou a pristál jej rovno na pleci.
„Vuáá!“ kričí Emka, dupe a driape sa ku mne do náručia. „Nech ide ten motýľ preč!“
„Motýle sú predsa krásne,“ vysvetľujem jej. „Pozri aké sú farebné, mierumilovné, kamarátske...! Viem, že sa bojíš, ale môžeš si byť istá, že oni ti neublížia!“
Emka svoju malú ruku schová do bezpečnej tatinovej dlane. Až keď jej sľúbime, že ju pred tými strašidelnými tvormi ochránime, môžeme pokračovať.
Medzitým Alžbetka prišla na to, čo takto v interiéri motýle vlastne jedia. Rozrušene prštekom ukazuje na veľký tanier obložený najrôznejšími druhmi exotického ovocia. Spýtavo sa na mňa pozerá.
„Mňam!“ kričí.
Aj ja som prekvapená z týchto motýlích švédskych stolov. Rozhodne by sa nenechali zahanbiť ani v konkurencii raňajkových menu bežných slovenských hotelov.
„To je pre motýlikov,“ vysvetľujem Alžbetke. „Nebudeme im to brať.“
Alžbetke sa môj postoj nepozdáva. Nespokojne vykrikuje a stále hlasnejšie opakuje svoju požiadavku. Prečo mama stále rozpráva o tom, aké pekné je podeliť sa a teraz sa žiadne delenie nekoná?
Vysoké teploty v tropickej miestnosti nám na čelo vyženú kvapky potu. Paľko má v náručí Emku a ako rytier od nej odháňa okolo-prelietajúce motýlie roje. Ja nesiem vzpierajúcu sa Alžbetku a snažím sa jej pozornosť odpútať od motýlieho obedu. Čo najrýchlejšie prebehneme prehliadkovú trasu a spotení vynesieme deti na rušnú ulicu.
Emka si všimne neďaleký poklop od kanálu. Vymení si so sestrou sprisahanecký pohľad a o chvíľu už obe veselo dupocú po kovovom „bubne.“
My s Paľkom sa rozosmejeme. Je prílišné označiť túto akciu za prepadák?
Nie je to prvýkrát, čo nám naše deti veľmi jasne vysvetlili, že nami vymyslená zábava im teda vôbec zábavná nepripadá.
Keď túto zimu prvýkrát nasnežilo, nevedela som sa dočkať, ako sa Emka bude rozradostene váľať v snehu, guľovať sa a stavať snehuliakov. Netušila som, že sa domov vrátime po pol hodine so slzami na krajíčku. Vraj sa veľmi šmýka, sneh je na rukách nepríjemne studený, deti príliš výskajú a traktory, ktoré odhŕňajú sneh, strašidelne vrčia.
Veru, to že nejaká aktivita baví väčšinu detí, neznamená, že bude baviť aj tie naše. Aj keby sme si to niekedy my rodičia veľmi priali. Žiť v našej vlastnej zidealizovanej predstave o rodičovstve pokrivenej sociálnymi sieťami a internetom. Cestovať s nimi, zažívať dobrodružstvá, unikať rutine, neustále niečo tvoriť a plniť fotoalbum nezabudnuteľnými zážitkami.
No ak raz niečo sranda nie je, netreba to robiť nasilu len preto, že si myslíme, že by to sranda byť mala.
Preto sme nateraz upustili od našich veľkolepých rodičovských plánov a venujeme sa hlavne aktivitám, ktoré naše deti skutočne bavia. Aj keď to znamená tráviť dni prevažne v kalužiach a na detských ihriskách.
Možno niekto povie, že sa svojim deťom príliš prispôsobujeme, že kvôli nim nerealizujeme svoje vlastné sny. No po pravde, realizovať svoje sny za zvukov nespokojného kriku a plaču mi veľa potešenia neprináša. To už radšej od svojej rodiny na pár hodín odídem a venujem sa sebarealizácii za priaznivejších podmienok.
Dúfam, že keď deti trochu podrastú, s prekvapením zistíme, že naše a ich predstavy o pohodovo strávenom dni sa v mnohom prekrývajú.
...a možno som len naivný idealista.
