„Neznášam toto balenie pred odchodom z domu,“ začnem dnes ja. „Pamätáš si, keď sme ešte nemali deti...?“
Nakladám do tašky detské oblečenie, plienky, občerstvenie a hračky a pomedzi to obliekam tri štvrtiny členov našej domácnosti.
„Vtedy sme si zobrali doklady a kľúče a mohli sme vyraziť,“ pridá sa Paľko. „Nechápem, prečo sme boli takí hlúpi a viac to nevyužili.“
„Máš pravdu,“ snažím sa prekričať krik detí, „Prečo sme viac necestovali, nespoznávali, neoslavovali, neponocovali...? Čo sme vlastne celé dni robili?“
Paľo mykne plecom. „Asi sme len márnili čas... Keby sme nemali deti a vedeli čo vieme teraz, určite by sme toho viac postíhali.“
Zvezieme sa výťahom, pretlačíme kočík k autu a pokračujeme vo frflaní.
„Už aby sme sa zbavili toho kočíka,“ nadáva manžel. „Pri tomto neustálom nakladaní do auta si úplne zničím chrbát.“
„Keby sme už aspoň deti nemuseli toľko nosiť na rukách,“ dodávam. „Z tohto obdobia budeme mať doživotné následky.“
Keď malú Alžbetku usadíme do detskej autosedačky, okamžite spustí plač, akoby ju rezali. Emka ju chce utíšiť a tak začne spievať: „Kom, kom, kominár, kedy si sa umýval...“ Príliš to nezaberá.
Naskáčeme do auta a snažíme sa čo najrýchlejšie vyštartovať. Zvuk motora Alžbetku väčšinou uspí. Dnes nie.
„Prečo niečo nespravíš?“ oborí sa na mňa po asi minúte hrdelných zvukov Paľko.
„A čo asi? Veď na ňu odtiaľto ani nedočiahnem.“
„Neviem, skús jej niečo zaspievať... Takéto cestovanie je ako za trest. Mám tlak asi tristo na sto a som v maximálnom strese. Mali sme radšej zostať doma.“
„Veď vždy frfleš, že nikam nechodíme,“ namietam.
„Áno, ale takto si to chodenie niekam nepredstavujem.“
„Neboj, ani sa nenazdáme a Alžbetka vyrastie a ešte nám ten plač bude chýbať,“ snažím sa ho upokojiť.
„No to určite.“
Po pár minútach Alžbetka naozaj zaspí a my máme čas trochu si vydýchnuť. Až kým nenatrafíme na kolónu. Bábätko sa prebudí a opäť rozplače, Emka začne monotónne recitovať kom, kom kominár a naše auto sa takmer nehýbe. Čistá psychiatria.
„Prečo vlastne ľuďom bez detí vadia kolóny?“ zamýšľam sa, „Keby som teraz mohla sedieť sama v aute, v úplnom bezdetnom tichu, pokojne by som si v kolóne postála aj hodinu.“
Vo frflaní pokračujeme aj na prechádzke.
„Asi zaspím pri tomto tempe...“ povie Paľo.
„Kiežby sa to dalo,“ odpoviem. „Niekedy sa cítim ako strážnik na platenom parkovisku. Musím tu byť, musím byť ostražitá, no väčšinu času sa aj tak nič nedeje.“
Po príchode domov nás čaká neporiadok, pokračujú kriky a plač, taký ten bežný večerný chaos.
„Tu si človek nemá ani kde sadnúť,“ zanarieka Paľko.
„Pri deťoch sa proste poriadok udržiavať nedá,“ odvrknem. „Neboj, keď vyrastú, bude toho bordelu menej.“
Keď deti zaspia, usadíme sa na gauč a otvoríme si fľašu vína.
„Tak čo, aký si mal dnes deň?“ pýtam sa manžela.
„Som zničený,“ odpovie.
Chvíľu sme úplne ticho. Preruší ho Paľko: „Je to pekné, toto obdobie, keď sú deti malé.“
„Áno, je. Aké sú obe roztomilé...“ prikývnem.
„Som rád, že ich máme, že sú zdravé.... Máme obrovské šťastie.“
„To máme.“
A tak prebiehajú naše dni na materskej dovolenke. Sem-tam si pofrfleme, pozávidíme druhým, posťažujeme sa na svoju momentálnu situáciu, spomíname na zidealizovanú minulosť, alebo upierame zrak na vysnenú budúcnosť.
No keď takto vypustíme paru, vždy napokon zvíťazí pocit nepopísateľného šťastia a vďačnosti za to všetko, čo máme. Že sme všetci spolu presne v tejto konkrétnej chvíli a na tomto konkrétnom mieste, s týmito konkrétnymi drobnými starosťami.
