Prechod na materskú dovolenku a narodenie dieťaťa boli v mojom živote obrovskou zmenou. Na snahu byť dobrou matkou som minula toľko času a energie, že lekárka, turistka, fotografka aj bežkyňa v mojom vnútri museli zostať v úzadí a ticho čakať na svoju príležitosť opäť sa prejaviť. Na začiatku som to brala len ako krátku pauzu, malú epizódu vo svojom živote, počas ktorej som svoje obľúbené aktivity nemohla vykonávať. No teraz, po pár mesiacoch, či dokonca už rokoch, sa mi javí, že tieto moje identity sú celkom preč.
„Prečo ste sa neohlásili, že ste v čakárni?“ pýtala sa ma sestrička, keď som minule s dcérou čakala pred odbornou ambulanciou na mojom materskom pracovisku. „By sme vás skôr zobrali... Pani doktorka, veď vy ste naša...“
Neohlásila som sa jednak preto, že by mi neprišlo fér predbehnúť všetkých tých pacientov, čo si to v čakárni poctivo odsedeli. Okrem toho, vyhlasovať o sebe, že som lekárka mi v momentálnej situácii príde priam nepatričné. Veď v nemocnici som bola naposledy pred dvoma rokmi a odvtedy len doma hlúpnem. Upozorňovať na svoj titul sa mi zdá rovnako nevhodné, akoby som sa chválila svojimi neuveriteľnými lyžiarskymi schopnosťami a pritom naposledy stála na svahu na lyžiarskom výcviku v druhom ročníku na strednej. Môj lekársky život sa zdá byť od mojej súčasnej reality neskutočne vzdialený a keď niekto rozpráva o lekároch, akoby sa ma to ani netýkalo.
Podobne je to aj s turistikou. Kedysi boli hory mojím druhým domovom. Pohybovať sa po horských chodníkoch, písať či rozprávať o zdolaných vrcholoch a plánovať ďalšie výlety, bolo pre mňa celkom prirodzené. Teraz sú to už len spomienky a momentálne nedosiahnuteľné zážitky, ktoré prežívajú len tí druhí, čo nemajú také malé deti ako my.
Takisto „tými druhými“ sa stali aj bežci, čo okolo mňa obiehajú, keď tlačím kočík hore lesoparkom. Pred pár rokmi by sme si vymenili pozdrav, úsmev a rýchly pohľad, v ktorom je obsiahnuté všetko to čarovné okolo behu, čo poznajú len bežci. Ten magický pocit voľnosti, rýchlosti a sprchu endorfínov si pamätám už len matne.
Dnes som sa po deviatich tehotenských a troch popôrodných mesiacoch vybrala behať. Nechcem byť totiž „len“ matkou už navždy. Vybehla som najskôr ako sa dalo, lebo viem, že čím bude pauza dlhšia, tým bude návrat náročnejší. Nemám veľké očakávania, viem, že príjemné pocity a prílev nadšenia zažijem až neskôr. Už nie som bežkyňa, akou som bývala kedysi. Som opäť na začiatku a musím sa s tým zmieriť.
Tehotenstvo, pôrod a starostlivosť o deti akoby resetovali všetky moje nastavenia. Schopnosti, ktoré som nadobúdala dlhé roky sú preč. Kondícia a sila sa stratila, vedomosti vybledli. Aspoň mám kopec priestoru na zlepšovanie.
Už teraz sa teším, ako postupne moje spiace identity opäť prebudím. Viem, že keď budem žiť život aj mimo bubliny našej domácnosti, keď budem mať svoje ciele a ambície, budem aj lepšou a spokojnejšou matkou, s väčšou nádržou energie pripravenej pre svoju rodinu.
Nechcem byť len matka, nechcem byť dosť dobrá len v kategórii „po dvoch deťoch“.
Chcem aby môj manžel a deti raz mohli povedať: „Ale je tá naša mamina šikovná a inšpiratívna žena.“
