Nemali by ranné nevoľnosti skončiť pred obedom?

Písmo: A- | A+

Keď sa niečo volá ranná nevoľnosť, človek by očakával, že to znamená, že vám je za rána nevoľno. Teda aspoň ja som to predpokladala.

Keď ma ako čerstvú neskúsenú tehotnú prepadlo celodenné nechutenstvo, pocity na vracanie a únava, ako prvú som upodozrievala nejakú okoloidúcu virózu.

Predstava virózy v prvom trimestri ma dosť vydesila. Informácie uložené v mozgu v šuflíku s názvom Znalosti zo štúdia medicíny sa nekontrolovateľne sypali von a mne hlavou bez prestania blúdili slová ako mutácia, malformácia, chromozómová aberácia, jednoducho komplikácia.

No keď príznaky nemizli, pracovná diagnóza suspektnej virózy sa v mojej hlave preškrtla a prepísala na jednoznačnú tehotenskú nevoľnosť.

Kým som nebola tehotná, tehotenské nevoľnosti som nepovažovala za nič, čo by dokázalo nejako významnejšie ovplyvniť život. Veď všetky tehuľky väčšinou žiaria šťastím a spokojnosťou. To, že ráno zvracali do záchoda, je zrejme len malou zanedbateľnou nepríjemnosťou. Preto som bola prekvapená, ako taká celodenná ranná nevoľnosť dokáže človeka vyšťaviť.

Predstavte si situáciu, keď ste zjedli niečo pokazené. Ťaží vás to, premýšľate, či to udržíte v žalúdku, alebo bude rozumnejšie spraviť pár krokov k toalete a zbaviť sa toho nepríjemného nákladu. A predstavte si, že tento pocit zažívate s malými prestávkami po celý deň, každý deň po dobu niekoľkých mesiacov.

Poviem vám pravdu, tento prvý tehotenský trimester som fakt nemala rada.

Namiesto tehotenských chúťok som mala tehotenské nechúťky a namiesto plánovaného gurmánstva doprevádzaného priberaním bez výčitiek som sa s nechuťou babrala v tanieri a moja hmotnosť stagnovala. Pri prechádzkach som vždy úkosom sledovala, kde by som sa mohla v prípade potreby nenápadne vyvracať a namiesto tehotenskej žiary som bola skôr mŕtvolne poblednutá. Na to, že som počas tehotenstva plánovala športovať, som celkom zabudla, veď s tým málom energie čo som mala, bol jediným svetlým bodom mojich dní večer, posteľ a spánok. Takisto nevyšiel ani môj plán stravovať sa zdravo, nech má bábätko dosť živín a vitamínov. Jediné vitamíny, čo som za tie tri mesiace príjmala, boli tie v tabletkách, ak teda nerátame vitamíny obsiahnuté v suchých rožkoch a slaných tyčinkách. A keď som raz za čas na niečo chuť dostala, tiež to nebola záruka toho, že to aj dobre dopadne. Niekoľkokrát sa stalo, že slávnostná romantická večera v reštaurácii nebola ešte ani zaplatená a už sa plavila dole kanálom.

Na začiatku druhého tehotenstva som bola stopercentne presvedčená, že tentokrát bude všetko inak. Hovorí sa predsa, že každé tehotenstvo je iné a ja už som ranné nevoľnosti raz zažila. Z toho vyplýva, že teraz to bude bez nich. Okrem toho som si vždy myslela, že moje druhé dieťa bude chlapec a ako staré matere hovoria, pri chlapcoch tehotným zle nebýva. No lenže som sa mýlila. Ak aj druhé tehotenstvo malo byť niečím iné ako to prvé, prítomnosťou ranných nevoľností to nebolo.

Opäť boli intenzívne a celodenné, opäť vyčerpávali a vysávali všetku silu a elán. A aby toho nebolo málo, okolo mňa štvornožkovalo malé nespokojné bábätko s rastúcimi zúbkami, zneistené maminou večnou únavou a zlou náladou. Nemyslím, že by to bolo nedostatkom empatie, možno skôr ozajstnými obavami o mňa, ale naša malá dcérenka bola v tých dňoch ako vymenená. Začala sa v noci budiť každé dve hodiny, celé dni preplakala a nechcela sa odo mňa pohnúť ani na pol kroka. A hoci by som najradšej zostala ležať v posteli, vedela som, že tentokrát mi to neprejde. Materské povinnosti sa na mňa sypali bez ohľadu na moje nové tehotenstvo a mne nezostávalo nič iné, len deň po dni prvý trimester nejako prežiť a dúfať, že ten druhý bude lepší.

A tak sa aj stalo. Druhý trimester je tu, nepríjemné pocity sú preč, energia sa vrátila a ja si opäť užívam zážitky spojené s tehotenstvom. Mám pocit, že slnko zrazu svieti akosi jasnejšie, dni plynú rýchlejšie a veselšie, malá Emília je bezproblémovejšia a ľudia okolo mňa usmiatejší. Všetky tie náročné dni prvého trimestra akoby stratili na svojej významnosti a splynuli do jediného zážitku, ktorý ako malý nenápadný kamienok celkom zanikne v mozaike mojich spomienok na tehotenstvo.

A tak raz, keď sa ma na to všetko bude moja dcéra pýtať, poviem len: „Tehotenské nevoľnosti? Ale hej, bolo mi aj trošku zle...No bola to len chvíľa, nič čo by sa nedalo vydržať.“

Skryť Zatvoriť reklamu