Dievčinka zbadá malý kúsok blata schovaný na inak celkom suchom trávniku. Nenápadne zmení trajektóriu a akoby dokázala cestovať v čase, odrazu sa už svojimi čistučkými topánkami zabára do tej príťažlivej hmoty.
„Si normálna?“ skríkne na ňu jej matka. Ako fúria ju vezme cez plece a bez štipky zľutovania odnáša kamsi do neznáma. A ja si pomyslím: „Nie je na ňu akási príliš prísna? Nerozumiem, prečo sú všetky matky také nervózne. Keď raz budem mať deti ja, nebudeme mať doma takúto hustú atmosféru.“
O kúsok ďalej, pri stánku so zmrzlinou podobne starý chlapec tiež zažíva ťažké chvíle. Život očividne neplynie podľa jeho predstáv, keďže sa neváhal hodiť o zem a začal kričať ako siréna. Búcha päsťami do chodníka, driape mamu za sukňu a ako pokazená platňa stále dokola opakuje zhluk nezrozumiteľných slov. Matka sa ho snaží postaviť na nohy, dohovára mu, kričí po ňom, no očividne, hoci je to jej vlastný syn, nevie si s ním rady. Napokon rezignovane pristúpi k okienku, vypýta kopček čokoládovej zmrzliny a podáva ju zaslzenému krikľúňovi. Očividne použila to správne zaklínadlo, chlapec v momente prestane plakať a tvári sa, akoby sa nič nestalo. A ja si pomyslím: „To je čo za výchova? Keby to bol môj syn, žiadnu zmrzlinu nedostane.“
Cestujeme na výlet s kamarátmi s deťmi. Zas hodinu meškajú. Vraj sa to pri deťoch nedá na čas. Výhovorky, pomyslím si. Prekvapí ma, koľko vecí berú na dvojhodinovú vychádzku. Očividne nevedia, ako sa zbaliť podľa zásad minimalizmu. Pred cestou ešte nezabudnú deťom podať čokoládu a mobil, vraj aby počas cesty príliš nevystrájali. Pomyslím si: „Typické! Chcú trochu pohodlia a už deťom ponúkajú technológie a sladkosti. Nemôžu si s nimi radšej zaspievať alebo im niečo prečítať?“
Pre bezdetných sú starosti rodičov nepochopiteľnou záhadou. Prečo im všetko tak dlho trvá? Prečo sú takí nudní a nechcú nikam chodiť? Prečo sa rozčuľujú nad takými drobnosťami? A prečo si tie svoje deti nevedia lepšie vychovať? Prečo sa nimi nechajú komandovať a prispôsobujú im celý svoj život?
Kým som nemala deti, aj ja som sem-tam nejakú matku nespravodlivo odsúdila, v duchu prevracala oči, alebo mudrovala, ako by veci mala robiť lepšie. No teraz, o pár rokov neskôr, sa karta obracia.
Sedím na posteli a snažím sa dojčením uspať desaťmesačnú dcéru. Za posledné dve hodiny to skúšam už tretíkrát. Hoci vyzerá unavene, je nervózna a nič ju nebaví, zaspať sa jej akosi nedarí.
Konečne. Štrbinka medzi Alžbetkinými viečkami sa postupne zmenšuje, jej telo ochabuje. Keď v tej chvíli do izby vtrhne jej dvojročná sestra Emka.
„Mamina, chcem cikať!“
„Pššššš!“ zahriaknem ju prísne. „Utekaj si po nočník a vycikaj sa.“
Poslušne zmizne v kúpeľni, no za pár sekúnd je späť. S rachotom položí nočník na zem kúsok od nás a usadí sa naň.
Malá Alžbetka okamžite spozornie a spánok je nenávratne preč.
„Prečo tak trieskaš?“ oborím sa na Emku. „Nevidíš, že uspávam? Teraz kvôli tebe nebude spať.“
Vezmem malú do náručia a rázne ju odnášam do obývačky, pričom za nami nezabudnem tresnúť dverami.
Ani neviem ako a namiesto toho, aby som Emku pochválila za samostatnosť, je zo mňa presne tá nesympatická hysterická fúria, ktorou som sa nechcela stať.
Ba čo je horšie, na môj vkus sa na ňu mením akosi pričasto. Nedokážem sa ovládnuť, kričím, hnevám sa, alebo trucovito mlčím a ignorujem celý svet okolo seba.
A to ma donedávna okolie (vrátane mňa samej) považovalo za pokojného človeka, ktorého len tak niečo nerozhodí. Myslím, že to nebolo neprávom. Pravda je taká, že do doby, keď som začala kričať na vlastné deti, som nezvykla kričať vôbec. Kľučkovala som medzi potencionálnymi konfliktami aj za cenu osobnej obety. Donútiť ma zvýšiť hlas, to nedokázal hocikto. No moje deti to dokážu, niekedy aj viackrát za deň.
Starostlivosť o malého človeka je naozaj náročná. Stojí kopec síl, sebazapierania a vo výsledku je aj tak najväčšia sranda s tatinom a najlepšou kuchárkou je babka. Nie že by som potrebovala uznanie alebo slávu. No keby tie naše dcérenky mohli aspoň jeden deň pekne spolupracovať, robiť to, čo od nich chcem a nepišťať pri každej príležitosti.
Viem... Tak to s deťmi nechodí.
Chcem len povedať, že trpezlivosť matky je dennodenne opakovane preverovaná. Funguje v prostredí chaosu, hluku a kriku, do nekonečna vysvetľuje prečo sa niečo nemôže, hľadá spravodlivosť pri riešení súrodeneckých sporov a zabraňuje vzniku najrôznejších škôd na majetku a zdraví.
Potom sa netreba čudovať, že podvečer, väčšinou tesne pred príchodom manžela z práce, pri nejakej celkom obyčajnej banalite, ktorá by sa náhodnému okoloidúcemu mohla zdať bezvýznamná, ba možno aj roztomilá, sa niečo v jej vnútri roztrhne ako napnutá guma a ona vybuchne. Kričí, je nepríjemná a prísna. Alebo úplne poprie všetky svoje rodičovské zásady, pretože ďalšiu nespokojnosť a plač už jednoducho neunesie. Je ochotná uplácať, povoliť nedovolené a robiť veci, nad ktorými by predtým len neveriacky krútila hlavou. Uspávať dieťa bezcielnym nočným jazdením autom, motivovať ho k chôdzi chrumkami, či zapnúť mu video v mobile. Len preto, aby si mohla aspoň na chvíľu oddýchnuť.
Rodičovstvo je naozajstná skúška zásadovosti, sebaovládania a trpezlivosti. Keď vidím, ako ľahko pri deťoch vybuchnem ja - človek, ktorého nazývajú pokojným a rozvážnym, nechcem ani vedieť, čo so svojimi deťmi robia rodičia nerváci.
Veru, odkedy som matkou, už nikdy nesúdim rodičov za to, ako sa vo vypätých chvíľach správajú k svojím deťom.
