Defekt je na svete a s ním kopec problémov.
Len pár dní dozadu som sa kamarátke do telefónu chválila, ako krásne sme malú Emku naučili zaspávať.
„Základom sú rituály,“ vysvetľujem. „Treba dodržať čas a vymyslieť nejakú krátku procedúru predchádzajúcu spánku a dieťa je hneď tuhé. Napríklad my sme Emku naučili spať v kočíku. Stačí jej dať vôňou mamy nasiaknuté tričko na pritúlenie, poobliekať a uložiť do kočíka. Už keď jej zapínam bezpečnostné pásy, začína sa prepínať do samouspávacieho módu a potom stačí krátka prechádzka a poobedný spánok máme bezbolestne za sebou.“
Veru, mala som tušiť, že prílišné chválenkárstvo mi neprinesie nič dobré a že veľmi rýchlo dostanem nejakú nečakanú facku od života.
A je to tu, máme defekt.
Keď s naobliekanou Emíliou pod pazuchou vyjdem pred byt a zbadám vyfučanú pneumatiku na našom kočíku, najprv tomu nechcem uveriť. Hovorí sa tomu fáza popretia. Snažím sa tlačiť kočík, akoby sa nič nedialo, ignorujem, že sa podozrivo nakláňa do jednej strany a že sa skoro vôbec nehýbeme.
Potom nasleduje fáza hnevu. Nahlas nadávam, že rituály pred spaním sú nanič. Hnevám sa sama na seba, že som si vlastné dieťa naučila na takéto uspávacie móresy a že vďaka tomu som sa teraz ocitla v tejto prekernej situácii a budem celé poobedie pobehovať po byte s unaveným no neuspateľným krikľúňom v náručí. A aby toho nebolo málo, som nešťastná aj preto, že sa nedostanem do obchodu, nekúpim mascarpone a nebudem si môcť spraviť tiramisu, na ktoré mám takú neodolateľnú chuť.
Skúšam vyjednávanie. Volám manželovi do roboty, či sa mu náhodou nechce prísť skôr domov a opraviť mi koleso, že za odmenu dostane tiramisu a veľkú pusu. Keď nechápajúc moju frustráciu odmietne môj šialený nápad, stihnem ho ešte obviniť, že koleso prasklo iba preto, lebo si nevšimol ako veľmi je zodratý plášť na pneumatike a preventívne ho nevymenil. Potom naštvane zložím.
Po niekoľkých minútach zúfalstva a hnevu mi napokon nezostáva nič iné, len celú situáciu akceptovať. Vyzujem si topánky, povyzliekam malú z teplého oblečenia a odovzdane si sadnem na koberec. Ešte mi zostáva jedna posledná povinnosť, zrušiť plánovanú spoločnú prechádzku s maminkou zo štvrtého poschodia.
A tak má jeden defekt ambíciu pokaziť deň hneď dvom matkám. Za dverami na štvrtom poschodí totiž po mojom telefonáte tiež poriadne poklesne nálada. Po dlhých hodinách osamote s nervóznou dcérenkou, bojujúcou s bolesťou bruška a rastúcimi zubami, mala byť spoločná prechádzka akýmsi vykúpením. Priestorom na posťažovanie, poľutovanie, poradenie a snáď aj zasmiatie a načerpanie novej energie. Pri predstave ďalších hodín strávených za zvukov plaču prerušovaného občasným detským bľabotaním, sa moja kamarátka, matka zo štvrtého poschodia, prepína do módu superženy, odhodlanej na všetko.
Zvoní mi telefón. Vraj nech dotlačím kočík dole ku garážam, že my už ten defekt nejako opravíme. Nejako sa mi to nevidí. Od detstva som niektoré činnosti a medzi nimi aj opravu prasknutej pneumatiky, vnímala ako čisto mužské a ani mi nenapadlo rozmýšľať, že by som čosi také mohla zvládnuť aj ja.
Ale suseda je už rozhodnutá, plná elánu, vraj ona sama na prechádzku nepôjde, že defekt už niekoľkokrát opravila a dokonca už kdesi vyhrabala aj sadu na opravu bicykla, tak nech nevymýšľam a okamžite utekám dole. Hovorím si, že za pokus to stojí. Odovzdane pretlačím kočík ku garážam.
Trošku bojujeme s odmontovaním kolieska, no potom celú akciu preberie šikovná kamoška, ktorá sa razom v mojich očiach mení na bytosť s nadprirodzenými superschopnosťami. Zloží plášť, vytiahne dušu, vypátra tú prekliatu dierku, zalepí, dofúka, nasadí naspäť na kočík a o necelú polhodinu sa už veselo špacírujeme po sídlisku. Emka ticho spinká, suseda si vylieva dušu, ja sa spokojne usmievam pri pomyslení na tiramisu a stále nevychádzam z úžasu nad neuveriteľnými schopnosťami mojej kamošky.
Teraz už viem, že aj medzi obyčajnými nenápadnými matkami je kopec superhrdiniek :).
