Kadencia, hlasitosť aj ostrosť vyslovovaných slov narastala, až v jednej chvíli celú debatu prerušila veta môjho strýka: „Musím ísť uspať deti, prídem za chvíľu.“
Na pár dlhých minút zmizol, až sme naňho takmer zabudli a keď sa opäť zjavil vo dverách, tepláky aj tričko mal celé dokrčené, tvár rozospatú, vlasy strapaté. Všetci si ho doberali, že počas uspávania zaspal skôr ako samotné deti. A ja som si v duchu pomyslela, akú dobrú výhovorku na urýchlené opustenie stola si vymyslel.
Vtedy som ešte netušila, čo všetko sa za tým tajomným uspávaním detí skrýva.
Až neskôr som zistila, že pri bábätkách neplatí, že keď sú unavené, položíte ich do postieľky a oni jednoducho zavrú očká a zaspia. Nie, oni potrebujú vašu asistenciu. Personalizovanú, na mieru šitú. Akú? To vám váš drobec nepovie, musíte na to prísť sami.
Uspávacie začiatky boli pre nás zúfalé. Náš večerný program bol každý deň rovnaký. Začínal okolo siedmej, končil uprostred noci. Hlavnou témou bol detský plač, nosenie na rukách, opakované opatrné pokusy o nenápadné položenie do postieľky a následné sklamanie, keď dieťa po stýkrát opäť precitlo. Emka bola pokojná jedine v našom náručí, v postieľke nešťastne plakala. Dodnes si pamätám, ako som uprostred noci chodila s malou v náručí dokola po obývačke, až sa mi z toho točila hlava a cítila som sa byť zrelá na psychiatriu.
Samozrejme, skúšali sme aj rôzne zlepšováky. Pevné zavinutie do perinky, aplikácie s bielym šumom, uspávanky, ššškanie, hladkanie, hojdanie v detskej autosedačke. Nič nezaberalo natoľko, aby sme večer čo večer do postelí nepadali totálne frustrovaní a vyčerpaní.
Potom nám niekto poradil fitloptu. Chňapli sme po nej ako topiaci sa po slamke. A prekvapivo, stačilo pár minút večerného poskakovania a Emka bola tuhá. Naše večery začali byť omnoho znesiteľnejšie a chvíľu sme mali pocit, že naše problémy sú nadobro vyriešené. Až do dňa, keď sa všetky tie naskákané hodiny znásobili s Emkinou narastajúcou hmotnosťou a naše chrbty začali vypovedať svoju funkciu.
Opäť nastal čas na zmenu. Emka do postieľky vyfasovala zaspávacieho látkového zajačika pripraveného na neobmedzené túlenie, ba časom sme povolili aj inhaláciu maminej vône z použitého trička. A keďže aj toto sa Emke málilo, bolo potrebné ešte pritvrdiť.
Skúšali sme všeličo. Čítanie rozprávok, potom odbornej literatúry, potom znova rozprávok, spievanie uspávaniek, večerné prechádzky s následným celonočným spánkom v kočíku, natriasanie v nosiči.
A vždy keď sme na chvíľu uverili, že máme uspávanie celkom dobre zvládnuté, zo dňa na deň naše odskúšané metódy prestali fungovať.
Napokon som predsa jednu „zázračnú“ formu uspávania objavila. Bola to presne tá, ktorej jedinej som sa od začiatku chcela vyhnúť, zaspávanie pri kojení priamo na prsníku. Darmo som toľkokrát čítala, že to nie je najšťastnejší uspávací rituál, ťažko sa mu odolávalo, keď tak krásne a bezbolestne fungoval. Materské mlieko a absolútna blízkosť robili divy.
Všetko išlo hladko až do chvíle, keď som zistila, že som znova tehotná a rozhodla som sa prestať kojiť. Ako to mám zvládnuť, keď Emka očividne bez mňa a môjho prsníka nezaspí?
Prestanem budúci týždeň, sľubovala som. Alebo možno budúci mesiac? S príchodom večera sa moje odhodlanie vždy stratilo s prvým zúfalým protestom našej dcéry.
Myslela som si, že bezo mňa nezaspí. Bola som o tom presvedčená aj v ten jarný deň, keď som sa chystala na večierok s kolegami (samozrejme, bolo to ešte pred začiatkom pandémie). Vedela som, že na večerné uspávanie musím byť doma.
Ale ako sa to už pri výchove stáva, čakalo ma prekvapenie. Naša malá Emka bezo mňa nielenže zaspala, ale úplne bezbolestne.
Práve vo chvíli, keď som tesne pred odchodom domov kamarátkam líčila, aká dôležitá som pre Emku v procese uspávania, zapípala mi smska od manžela, že naše zlatíčko už dávno spí. Trošku sa ma dotklo, že nie som taká nenahraditeľná, ako som si myslela, ale čo tam po tom, keď som mohla zostať s kamoškami tancovať pokojne aj do rána.
Od toho večera, po dlhom čase prvého bez každodennej uspávacej rutiny, som už Emku nekojila. Od toho večera zaspáva sama v postieľke. Stojí to len pár minút, pár pohladkaní po chrbátiku, pár tichých upokojujúcich slov.
A my už o pol ôsmej bezradne sedíme na gauči a netušíme, čo s toľkým voľným časom.
