Prebalila ju, nadojčila a teraz ju v kočíku vezie k oknu, aby sa spolu mohli pozrieť na príchod smetiarov pred náš panelák.
„Ty si ale starostlivá maminka,“ pochválim ju, „aj ja by som chcela mať takú dobrú maminu, ako si ty.“
Emka na mňa nechápavo pozrie.
„Ale veď ty máš dobrú starostlivú maminku,“ namieta. „Babku predsa.“
Zasmejem sa nad jej roztomilým mudrovaním. Moja pochvala však v žiadnom prípade nemala byť sťažnosťou na vlastných rodičov.
Také niečo by som si nedovolila snáď ani v puberte. A to som vtedy zvykla tvrdiť, že som čierna ovca rodiny a že sa neviem dočkať chvíle, keď sa od svojich rodičov konečne odsťahujem. Frflala som, že sú príliš prísni a staromódni, že nič nechápu. No i vtedy som sa na nich obracala vo chvíľach, keď mi bolo smutno, keď som potrebovala pomoc alebo múdru radu. A hoci som to nerada priznávala, veľmi dobre som vedela, že aj ich pravidlá a zásady majú zmysel a je potrebné ich rešpektovať.
Odkedy som sa sama stala matkou, cením si svojich rodičov ešte viac. Keď večer bez štipky energie odovzdane pozerám do steny, občas si na svojom mieste predstavím svoju mamu a seba ako malé bábätko uložím do detskej postieľky namiesto Emky. To aj so mnou bolo toľko starosti?
Ako dieťa som taký pocit rozhodne nemala. Naopak, často som upodozrievala práve rodičov, že im robí radosť prinášať starosti do môjho, inak celkom bezstarostného, života. Nerozumela som, prečo ich baví neustále ma upozorňovať, kričať po mne, kaziť mi hry a požadovať odomňa vykonávanie nudných povinností. Toľká zlomyseľnosť.
Nudné dospelácke povinnosti som považovala za jednu z ich zvláštnych záľub. Žehlenie, varenie a upratovanie - ako je možné, že sú ochotní niečo také vôbec robiť? Opakovane, pravidelne, aj na úkor zábavy? Keby to bolo na mne, radšej by som každý deň jedla rožok so šunkou, používala jednorázové plastové riady a žila v prachu a neporiadku. Ale rodičom som v týchto činnostiach nebránila. Nebudem im predsa kaziť radosť.
Veľmi rýchlo som akceptovala, že moji rodičia sú čudní ľudia. Celé dni trávia doma alebo v práci, zaujímajú sa o nudné veci ako politiku a financie a keby nemali za kamarátov nás deti, asi by boli aj dosť osamelí. Príliš veľa priateľov zrejme nemajú, keď všetok voľný čas trávia s nami.
I keď, vlastne som sa tomu ani nečudovala. Veď s deťmi je oveľa viac zábavy ako s dospelými. Dospelí sú totiž profesionálni hľadači problémov. Vadí im blato na gauči, lozenie po stromoch, rozbité kolená. Nechcú, aby sme pozerali televíziu, jedli sladkosti a škaredo hovorili. Sú prehnane bojazliví a opatrní. Jednoducho nudní.
Dnes som v roli nudného rodiča ja. Už chápem, že moji rodičia neboli nudní len tak zo zábavy, ale z veľkej časti práve kvôli mne.
Teda, slovo nudní asi nie je to správne. Skôr obetaví, zodpovední, starostliví a v mnohom naopak odvážni a kreatívni.
Teraz sme na rade my. Zvládneme rodičovstvo aspoň tak dobre ako oni?
