Preto sa asi netreba čudovať, že v situáciách, keď si nevieme rady, sa celkom bez rozmýšľania riadime tým, čo sme v detstve odpozorovali od svojich rodičov a hovoríme presne tie isté vety, ktoré nám ako deťom tak veľmi prekážali.
Aj ja to niekedy robím. Akoby vo mne určité správanie mojich detí spúšťalo mechanizmy, ktoré dlhé roky ticho spali kdesi v zadnej časti mozgu a teraz sa derú von.
No keď sa zamyslím nad svojimi slovami, uvedomím si, že niektoré veci, ktoré hovoríme svojim deťom, vlastne vôbec nedávajú zmysel.
„Také pekné dievčatko a tak veľmi sa hnevá.“
Prvou kategóriu sú vyhlásenia, ktoré dieťaťu oznamujú, že niektoré pocity sú zlé a nemalo by ich mať.
Prečo by sa pekné dievčatko nemohlo hnevať? Ja by som povedala, že sa občas hneváme všetci. Pekné dievčatká, láskavé babičky, šikovní oteckovia aj starostlivé mamičky. A preto svojim deťom nehovorím, že sa nemajú hnevať. Samozrejme, nesmú pri tom hnevaní ničiť veci ani blížiť sebe alebo druhým, ale samotné hnevanie nie je problém.. Myslím, že trošku sa pohnevať je dokonca zdravé. Určite viac, ako dusiť emócie vo svojom vnútri a potom nekontrolovane vybuchnúť.
Takisto nehovorím vety typu: „Neplač, veď to určite nebolelo.“ alebo „Čo sa bojíš? Veď to nič nie je.“ Keď je raz dieťa smutné, alebo má strach, asi má na to zo svojho uhlu pohľadu nejaký dôvod. I keď sa nám dospelákom môže zdať byť banálny, namiesto zosmiešňovania svojmu dieťaťu určite viac pomôžeme objatím alebo uistením, že ho máme radi.
„Moja staršia dcéra je veľmi poslušné dieťa. Zato tá mladšia, tá je riadna nezbedníčka.“
My ľudia radi škatuľkujeme. Aj svoje deti. Keď o nich rozprávame príbuzným alebo priateľom, používame prídavné mená hodnotiace ich povahu či schopnosti. A deti to počujú.
Keď o sebe dieťa stále dookola počúva, že mu nejde šport, alebo že má horšiu pamäť ako staršia sestra, môže sa stať, že tomu postupne uverí a bude sa tým podvedome riadiť. Hoci jeho subjektívne vnímanie seba samého môže byť celkom odlišné.
Vyhýbam sa aj vyhláseniam ako: „To je ale zlý chlapec, pozri ako blíži svojmu bračekovi.“ Radšej poviem: „Chlapec sa hnevá, asi má zlú náladu. Nie je pekné, že sa takto správa, nemal by blížiť svojmu bračekovi.“
A nepoužívam ani klasické: „Ty si ale šikovná!“ Takéto označenie totiž naznačuje, že existujú dve skupiny ľudí: tí šikovní a tí nešikovní. Tak to však nie je. Preto sa pri chválení snažím viac dôrazu klásť na zmenu, ktorá nastala. „Pozri aký pekný kruh si dnes nakreslila. Pamätám si, že keď sme kreslili naposledy, ešte ti to vôbec takto dobre nešlo.“ alebo „Chcela si spraviť kotrmelec? Dnes to ešte nebolo ono. Ale nevadí, keď budeš vytrvalo trénovať, určite sa to naučíš. Pamätáš, keď si začínala s bicyklovaním? Tiež ti to na začiatku nešlo a teraz už jazdíš naozaj dobre.“
„Keď si neupraceš hračky, v noci od teba odídu a už sa nevrátia.“
Využívať vo výchove strašenie neexistujúcimi javmi a stvoreniami je zrejme prejavom našej rodičovskej bezmocnosti. Veď čo iné povedať, keď napriek všetkým argumentom dieťa nie a nie poslúchnuť?
Ja sa snažím podobné vety nepoužívať. Radšej deťom stále dookola vysvetľujem a opakujem, prečo je dobré niečo robiť alebo nerobiť.
A tak namiesto: „Ak okamžite nepôjdeš, dám ťa hentomu ujovi, čo ide oproti.“ poviem „Dnes sa naozaj ponáhľame. Potrebujeme ešte ísť do obchodu a ten sa za chvíľu zatvára. Na pieskovisku sa môžeme zahrať cestou naspäť.“
„Čo robíš?“
Prídem do kuchyne a nájdem dcéru natierať paradajkovú polievku na dlážku. Prvé čo mi príde na um je podráždené: „Čo robíš?“
Pritom veľmi dobre vidím, čo robí. Pýtam sa jej to preto, aby si uvedomila, že to, čo robí, nie je správne.
Priznám sa, že s nepoužívaním tejto vety mám stále veľký problém. Poviem ju asi tak päťdesiatkrát za deň. A pritom by som radšej povedala niečo ako: „Paradajková polievka nepatrí na dlážku ale do bruška. Zober si handru a poutieraj to. A nabudúce to už nerob.“
Nuž, neostáva mi nič iné, len na tom cielene a vedomo pracovať. Ako by som povedala svojim dcéram: „Nevadí, nikto nie je dokonalý. Keď sa budeš snažiť, časom sa naučíš reagovať lepšie.“
