„Toto je tvoje nové bábätko, bude s nami bývať a ty sa oň budeš starať.“ Spoza chrbta vytiahnem malú hračkársku bábiku v ružovom pyžamku a podávam jej ju.
Jej reakcia nie je taká, ako som čakala. Zhrozene sa na mňa pozrie, pritúli sa k mojej nohe a opakuje: „Bábätko preč... hotovo... spinkať!“
Trvá niekoľko hodín, kým sa k novému členovi rodiny odváži vôbec priblížiť a ani vtedy nevyzerá, že by sa skamarátili. Nechce sa s ním hrať, nechce aby som ho držala na rukách, najradšej by ho schovala naspäť do škatule.
Môj pokus pripraviť našu dcéru na príchod mladšieho súrodenca sa javí byť neúspešný. Keď žiarli na plastovú hračku, čo bude robiť, keď budem musieť veľkú časť svojho času venovať malému ukričanému tvorovi, s ktorým nie je žiadna zábava, len samé starosti.
Povzdychnem si a mám o ďalší dôvod viac obávať sa, ako to s dvoma deťmi budeme zvládať. Niežeby sme to takto neplánovali, ale z okolia sa na mňa stále valia zneisťujúce otázky a predpovede.
Začalo to hneď pri prvom potvrdení tehotenstva u gynekológa. „A to ste chceli taký malý vekový rozdiel?“ pýtal sa ma. „Aháá, no... To budete mať náročné.“
„Veru, keď sa nám narodilo prvé dieťa, museli sme si zvyknúť. Ale druhé dieťa? To bola najväčšia zmena v našom živote,“ zhodli sa aj moja mama so svokrou.
Na to, že to nebudeme mať ľahké, ma pripravovala aj kamoška, ktorá má už narodenie druhého potomka za sebou. „Prvý rok som bola úplne mimo,“ tvrdila. „Okrem starostlivosti o deti som nestíhala vôbec nič a večer som padala do postele totálne vyčerpaná.“
Iní známi si zas všimli, že Emka sa odo mňa často nechce pohnúť ani na pol kroka. „To teda budú scény, keď sa to malé narodí,“ predpovedali. „Veru, Emka si to určite riadne odplače.“
Dostávala som aj zvedavé otázky ohľadom praktických záležitostí a logistiky. Ako plánujem riešiť prechádzky, čo budem robiť ak sa budú deti v noci navzájom budiť, alebo či Emka zvládne môj pobyt v pôrodnici. A popravde, na väčšinu z nich som ani ja sama nepoznala odpovede.
Zvláštny druh podpory mi poskytoval môj manžel. Keď som sa na konci tehotenstva sťažovala, že už fakt nevládzem, zvykol hovoriť: „Len si to ešte užívaj, lebo keď príde dieťa na svet, to už si neoddýchneš nikdy. Pamätáš si, aké boli náročné prvé týždne s Emkou? Tak toto bude ešte omnoho horšie.“
Vedela som, že má pravdu. Veď už samotná starostlivosť o Emku mi dáva poriadne zabrať. A keď sa k tomu pridá novorodenec... Radšej na to ani nemyslieť.
A preto, opačne ako pri prvom šestonedelí, na ktoré som bola absolútne nepripravená, začala som sa chystať na hotovú pohromu. Pár týždňov vopred som každý deň varila a plnila mrazničku zásobami hotových jedál, na blogu som si nastavila pravidelné vychádzanie predpripravených článkov, postretávala som sa so všetkými kamarátmi, pravidelne som sa túlila s Emkou aj s manželom, veľa som spala a oddychovala, akoby sa energia dala načerpať do zásoby.
No a ako to celé dopadlo?
Je ráno, šestonedelie v plnom prúde a my s Paľkom a Emkou práve raňajkujeme, keď sa z vedľajšej izby ozve plač.
„Mamina, Alžbetka plače,“ hlási Emka. „Zobrať...“
Ťahá ma za ruku až k sestričkinej postieľke, zboku na ňu vylezie, nakukne a so spokojným úsmevom hovorí: „Zobudila... smeje na Emku...“
Potom ju pohladká po hlavičke a chváli sa: „Pohladkala Alžbetku... páči.“
Pri prebaľovaní mi Emka donesie plienku a potom vystrčí prst, aby som jej naň dala trochu krému a ona mohla sestre nakrémovať zadok. No a počas kojenia sa túli k mojim vlasom a je spokojná, že jej nikam neutekám.
„Aká je Alžbetka?“ pýtam sa jej.
„Dobrá,“ zhodnotí.
A má pravdu. Vyzerá, že je to nenáročné dieťa. Teší sa z každej pozornosti, dobre spí aj papá.
Samozrejme, nie všetky chvíle sú bezproblémové. Niekedy plačú obe naraz a ja s nimi. No aj tak šestonedelie prebehlo lepšie, než všetci vrátane mňa predpokladali. Byť matkou dvoch zlatých dievčat nie je vôbec zlé.
P.S. Som zvedavá, kedy príde prvá poriadna kríza a ja budem písať články o tom, ako tú starostlivosť o dve deti absolútne nezvládam.
