Až keď som takmer hotová, uvedomím si, aká dlhá chvíľa už uplynula od môjho posledného zásahu do diania na našom koberci. Žiaden krik, žiadne sťažnosti, len veselé džavotanie. Dievčatá majú očividne rozrobené niečo veľmi zaujímavé.
Jedným okom kontrolujem dianie. Emka pobehuje hore-dole po izbe, Alžbetka štvronožkuje v tesnom závese za ňou.
„Alžbetkááá, ideme do domčeka?“ zavelí staršia sestra, mladšia bez námietok vlezie pod pracovný stôl. Usadia sa vedľa seba a Emka oduševnene vykladá: „Budeme tu musieť poupratovať, pozri aký je tu neporiadok. Príde babka s dedom, tak nech tu nemáme bordel...“ Vezme pokazený ovládač od rádia. „Pozriem sa, či nám niečo nepísali.“ Chvíľu obe nakúkajú do „telefónu“, potom Emka navrhne, že kým príde návšteva, mohli by si vypiť kávu. Alžbetka si k ústam priloží dutú kocku a pozorne počúva sestričkine rozprávanie o jej problémoch s uspávaním plyšového psíka.
Celá situácia je taká roztomilá, až ma dojme, že sa odohráva práve u nás doma. Usmievam sa tak úprimne a široko, ako už dlho nie.
Je predčasné sa tešiť, že konečne nastalo to obdobie, keď život s dvoma deťmi prestane byť len komplikovaný a náročný a začne mať aj výhody? Ticho si sadnem na stoličku a užívam si rolu pozorovateľa.
Kríza je na svete skôr než sa stihnem poriadne oprieť. Dievčatá našli za gaučom zakotúľanú akúsi loptičku a už sa o ňu naťahujú. Alžbetka mala viac šťastia a teraz sa snaží čo najrýchlejšie odštvornožkovať niekam, kde bude s nájdeným pokladom sama.
„To je moja lopta!“ vykríkne Emka a celou silou buchne sestru po hlave. Tá už je zvyknutá na podobné životné lekcie, buchnát zvláda statočne. No keď v súboji príde o loptu, rozplače sa.
„Dievčatá, pekne sa hrajte, nerobte si zle,“ upozorním ich. Snažím sa do ich konfliktov zasahovať čo najmenej, nech sa naučia svoje spory riešiť samy.
„Alžbetka nepišti toľko!“ hnevá sa Emka a sotí sestričku na zem.
Ako rýchlo sa tá naša kobercová idylka skončila.
„Emka, nesmieme si blížiť,“ hovorím, zatiaľ úplne pokojne. „Choď sa Alžbetke ospravedlniť.“
„Ale ona mi všetko berie,“ bráni sa Emka a namiesto ospravedlnenia hodí Alžbetke loptu priamo do čela.
Neviem prečo pri takýchto situáciách tak ľahko strácam nervy. Možno preto, že je ťažké pozerať sa na to, ako jedna milovaná dcéra ubližuje tej druhej.
Nakričím na Emku, capnem jej po ruke a pár minút sa s ňou nerozprávam.
Aj tých pár minút stačí na to, aby moje emócie trošku vybledli a aby som svoje správanie videla ako ukážku toho, ako sa ako matka správať nechcem.
Okamžite začnem sama sebe pripomínať, prečo krik a bitky nepatria do môjho materského repertoáru.
Kedysi boli takéto výchovné metódy úplne bežné. Rodičia boli autoritou, ktorá nemusela svoje správanie zdôvodňovať. Deti mali povinnosť poslúchať a na nič sa nepýtať. Ak tak nerobili, odporúčania boli nekompromisné: prísny dohovor, jedna varechou po zadku a na pár minút do kúta.
Postupne sa však ukazuje, že takáto výchova nie je efektívna. Téme fyzických trestov sa venovalo už veľké množstvo vedeckých štúdií. Pravdepodobne najrozsiahlejšia z nich je štúdia z univerzity v Texase z roku 2016, kde vedci počas piatich dekád sledovali až 160 000 ľudí. Zamerali sa na spojitosť telesných trestov v detstve s výskytom rôznych nežiadúcich javov v neskoršom živote. Zistili, že práve u detí, ktoré od svojich rodičov „dostávali po zadku“ je vyšší výskyt protispoločenského správania, agresivity, porúch duševného zdravia a porúch učenia. Takisto sa zistilo, že bitka nie je spojená s vyššou poslušnosťou z krátkodobého ani dlhodobého hľadiska.
Na stranu vedcov sa stavia aj môj sedliacky rozum. Donekonečna svojim deťom vysvetľovať, že blížiť druhým ľuďom je neprípustné a vzápätí ich vytrieskať varechou po zadku, to asi nebude fungovať.
Ďalšou výchovnou metódou, ktorej sa chcem vyhýbať je krik. Aj ním podľa vedcov dosiahnete presný opak toho, čo pravdepodobne očakávate. Krik narúša Váš vzťah s dieťaťom. Dieťa Vás neposlúchne preto, že Vás rešpektuje a dôveruje Vám, ale preto, že sa Vás bojí.
K svojmu dieťaťu by ste sa mali správať ako dobrý šéf k svojím podriadeným. Rozhodne, zásadovo a pokojne. Riešiť vypätú situáciu krikom je ako prilievať olej do ohňa.
Teóriu mám zvládnutú, svoj prístup k rodičovstvu ujasnený. A predsa sa občas stane, že stratím nervy. Nakričím na deti, alebo ich capnem po zadku.
Ešteže existuje možnosť, ako celú situáciu aspoň trochu zachrániť.
Keď vybuchnem, snažím sa o tom so svojimi deťmi otvorene hovoriť. Ospravedlním sa im, opíšem im svoje emócie, priznám si chybu. A dúfam, že mám pred sebou ešte veľa dní, keď budem mať možnosť zachovať sa lepšie a byť matkou podľa svojich predstáv.
