Ja jednoznačne patrím k skupine zástancov pevného režimu. Keď už nie pre dobro dieťaťa, tak pre dobro moje vlastné.
Trpím totiž takou úchylkou, mať veci pekne naplánované a pod kontrolou. Videli ste niekedy seriál o detektívovi Adrianovi Monkovi? Tento podivný chlapík trpí obsedantno-kompulzívnou poruchou. Vo svojom živote má rád poriadok a opakujúce sa rituály.
V niektorých ohľadoch som aj ja tak trochu ako Monk. Pri presunoch používam vždy tie isté trasy. Keď idem po námestí, snažím sa topánkami nedotýkať okrajov dlaždíc. Keď sa chcem v polovici behu vrátiť domov, nedokážem to len tak z ničoho nič, musím si vytýčiť nejaký otočný bod, napríklad lavičku, lampu alebo výmoľ na chodníku. Pri stole sedím vždy na tej istej stoličke, na kávu používam ten istý hrnček.
Do tohto „monkovania“ patrí aj pevný denný režim. Rovnaký čas ranného vstávania, večerného odchodu do postele aj hlavných denných jedál. A aj ostatné denné aktivity chcem mať vždy pekne vopred naplánované. Čo kedy spravím, kam a kedy pôjdem. Tak, aby ma nič neprekvapilo.
Narodenie dieťaťa bolo pre mňa šokom. Celý môj režim hore nohami, každý deň samé nečakané situácie a prekvapenia. Keď som chcela spať, malá chcela byť hore a keď som chcela byť hore, malá spala. Z pravidelného obedu o dvanástej sa stal obed niekedy medzi desiatou a štvrtou. Z poobedného posedávania pri kapučíne sa stal rýchly espreso šot za pochodu. Z cvičenia každý druhý deň sa stalo priebežné posilňovanie formou nekonečného nosenia dieťaťa v náručí. A čo je najhoršie, každý deň prebiehal úplne inak ako ten predošlý.
Monk v mojom vnútri trpel a mne neostávalo nič iné, len poslať ho niekde hlboko do podvedomia. Musela som sa zmieriť s tým, že denný režim sa tvorí za pochodu. Spím vtedy, keď spí aj Emka, obed varím hoci aj o šiestej ráno a denné aktivity plánujem priebežne, podľa toho, ako sa všetko vyvíja.
Vnútorné prijatie dní bez plánov a štruktúry ma ušetrilo mnohých sklamaní a frustrácie. Život v anarchii bol každým dňom veselší a spokojnejší.
A tu zrazu, jedného dňa som si uvedomila, že opäť dokážem plánovať. Naše dni prestávajú byť plné chaosu a neočakávaných zvratov a začína sa v nich črtať náznak akejsi opakujúcej sa štruktúry. Stíham navariť, zacvičiť si, ba dokonca aj koláč upiecť.
A aj Emka si atmosféru stability a neustáleho opakovania očividne užíva. Nemusí byť stále v napätí z neznámeho, môže sa tešiť sa z momentov, ktoré nastali presne tak, ako očakávala.
Opäť vstávame a chodíme spať v tom istom čase, medzitým pravidelná strava a pobyt na čerstvom vzduchu. Na to, aby všetko kmitalo presne podľa harmonogramu nepotrebujeme hodinky. Čas obeda? Emka nervózne pozerá na detskú stoličku a čaká na príkrm. Blíži sa sedem hodín večer? Emka zíva ostošesť, túli sa k plyšovým zvieratkám a cmúľa si palec. Jasná známka, že je čas ísť do postele.
Máme režim a funguje veľmi slušne. A ja s mojím malým Monkom v podvedomí sme naozaj veľmi spokojní.
