Nezorganizovaný. Rád si pospí. Flegmatik. Nikam sa neponáhľa.
V poslednej dobe vídavam meškajúcich ľudí akosi menej často. Asi preto, že som to práve ja, čo nechodím na čas.
Najmä ráno. Do práce prichádzam na sekundu presne alebo občas aj pár minút nepresne.
Meškám, no stojí ma to viac úsilia než všetky tie roky dochvíľnosti dohromady. Neverili by ste, koľko snahy vyviniem, aby som meškala len malú, ešte akceptovateľnú chvíľočku a nie omnoho viac.
Moje rána vyzerajú ako preteky. Preteky so súperom, nad ktorým nemožno zvíťaziť.
Nechcem sa vyhovárať, ani pôsobiť ako tí, čo vravia mladšej generácii: „Veď počkaj, keď budeš v mojom veku...“
Tak len poviem, že vychystať sa načas z domu ako slobodný nezávislý jednotlivec nie je žiadne umenie. Ráno s deťmi- to je výzva.
Deti totiž môjmu oznámeniu, že potrebujem byť o siedmej v práci, neprikladajú žiadnu váhu. V mojich pretekoch s časom sú len akýmisi pasívnymi účastníkmi, ktorí nie sú ochotní do svojho ranného výkonu vložiť ani trochu snahy.
Do rannej tmy mi pokladajú ťažké filozofické otázky. Prečo nemôže víkend trvať až do dôchodku? Prečo čas s rodičmi letí rýchlejšie ako ten v škôlke? Prečo niektoré deti chodia domov už na obed a oni nie?
Popri odpovediach z nich sťahujem pyžamká a vymieňam ich za tepláky a tričká. Cítim sa, akoby som obliekala bábiky. Moje dcéry ležia bez jediného pohybu. Keby som práve nepretekala s časom, povedala by som, že už sú dosť veľké na to, aby sa obliekali sami.
Počas našich rán priam bije do očí, že v škôlke, na rozdiel od práce, nikomu nevadí, keď neprídete presne. Deti, akoby mali všetok čas sveta. Pozerajú do tanierov s raňajkami a každé sústo si najprv poriadne premyslia. Ja im zatiaľ češem vlasy, zapínam ruksaky, umývam zúbky a popritom chystám aj seba.
Snažím sa príliš ich nepoháňať, nech máme doma pohodovú atmosféru. Stojí ma to veľa vnútornej sily.
Pred odchodom z bytu si obvykle moje dcéry spomenú na všakovaké drobnosti, čo ešte nevyhnutne potrebujú spraviť. Napiť sa, vycikať, vrátiť sa do izby po plyšového zajaca alebo pátrať po obrázku, ktorý minule nakreslili a ktoviekde založili.
Na ulicu vyjdeme neskôr ako som si včera pri nastavovaní budíka vypočítala. Neviem, kedy konečne prídem na to, o koľkej musíme vstať, aby sme stíhali.
Po tmavom sídlisku deti ťahám za ruky, akoby som bola nejaká lanovka. Dúfam, že tým zvýšim naše tempo. Čím sme bližšie k škôlke, tým idú pomalšie.
V škôlke opäť strhávam oblečenie, prezúvam papuče, narýchlo objímam, bozkávam a odovzdávam učiteľke.
Tá mi na výmenu podá papier ktorý treba ihneď a bez odkladu vypísať. Vypisujem najrýchlejším lekárskym škrabopisom a vybieham z budovy.
Utekám k stanovisku so zdieľanými bicyklami. Chvíľu bojujem so zaseknutým zámkom. Točím pedálmi, vlasy mi vejú a ja sa cítim ako účastník Tour de France. Zamykám bicykel pri nemocnici. Vbehnem do budovy. Výťah je na najvyššom poschodí, rýchlejšie to bude po schodoch. Ešteže mám kondíciu a rada behám.
Vstúpim do miestnosti, kde mávame rannú lekársku poradu. Ukladám vedľa seba kabát, čapicu aj šál. Konečne sedím. Líca mi horia a som zadýchaná. Väčšina kolegov je už tam. Ako inak. Prezlečení v bielom pôsobia, akoby boli v práci už celú večnosť.
Predstavujem si, ako ma zaradzujú do skupiny k lenivcom a lajdákom.
Ach, keby len vedeli....
