Tuším to podľa toho, ako sa tvária ľudia, ktorí sa o nej dozvedia.
Ľutujú nás.
Hovorím si, že pri tom všetkom by sa mi ani nemalo dať radovať. A predsa to ide. Stále sa smejem. Stále som vďačná. Stále ma baví žiť.
Za posledné mesiace som sa o šťastí naučila mnoho.
Na chvíľu som mala pocit, že ma opustilo. Uverila som, že je určené udalosťami, životnou situáciou, osudom. Že existuje zoznam objektívnych dôvodov, poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ktoré jednoznačne určia, či ste bytosť šťastná alebo nešťastná.
Až som sa zhrozila, keď som si uvedomila, že napriek môjmu aktuálnemu zoznamu nepriaznivých objektívnych dôvodov sa stále dokážem úprimne usmievať. Som flegmatik a ignorant? Alebo popieram realitu? Či mi už načisto preskočilo?
A potom som si to uvedomila.
Šťastie nesídli mimo nás. Nesadá si na nás, keď sa unaví. Nečaká, kým si kúpime väčší dom, nájdeme ideálneho partnera a založíme úspešnú firmu.
Šťastie je o nastavení mysle. Keď sa podvolíme, nájdeme dôvod na radosť aj v tých najtemnejších časoch.
Včera poobede mi dcéra ukázala obrázok, ktorý nakreslila v škôlke. Na prvý pohľad vyzeral ako farebné fliačiky. Ale ako farebne o nich vedela rozprávať. Bol z toho celý príbeh. A ja som bola tak veľmi šťastná a vďačná, že ju mám.
Alebo sme šli celá rodina spoločne na lúku opekať. Slnko pekne svietilo, oblaky plynuli neuveriteľne pokojne. Pozorovali sme mravce, ako vchádzajú do mraveniska. Hodili sme im kúsok jablka a sledovali, koľko spolupráce vedia vynaložiť. Zastavili sme čas a nerozmýšľali nad ničím iným len nad tou konkrétnou spokojnou chvíľou.
Takisto keď bežím lesom. Takto na jar je zelená tak zarážajúco zelená. A to ticho. Rytmický pohyb behu ma upokojuje a ja si vravím, ako rada som na tomto svete.
Šťastie nás neopustilo. Pekné veci okolo nás sa stále dejú.
To, že máte objektívne veľa, neznamená, že sa cítite šťastný. A naopak, aj v najťažšom období života dokážete prežiť veľa šťastných chvíľ.
(pozn.: napísané v máji 2024)
