Vlastné deti často vidím ako so zle stanovenými dioptriami. Niekedy prehnane dokonalé, inokedy naopak s príliš veľa chybami. Som popletená vlastnými citmi, prianiami a obavami. Alebo len pozabudnem, ako veľmi sa tie malé roztomilé no nemotorné stvorenia stihli zmeniť.
Ešteže mám v svojom okolí ľudí, ktorí realitu vidia ostrejšie než ja. Inak by sme sa možno donekonečna prechádzali okolo paneláku.
Stačilo do nášho dievčenského turistického klubu prizvať ženu, ktorá už dvoch turistov vychovala. Moje dcéry pod vedením babky kráčali tak dobre, že turistický nosič na mojom chrbte bol len neužitočnou príťažou.
Výlet začal presne podľa mojich očakávaní. Prešli sme necelých päťdesiat metrov, keď sa Emka posťažovala na nevydržateľnú bolesť nôh a Alžbetka, ako vždy kopírujúc sestrino správanie, začala s trpiteľským výrazom v tvári pokrivkávať a stonať.
Pozriem sa na svoju mamu pohľadom: „Ja som ti vravela, že to nebude ľahké.“
Odpovie mi, takisto bez slov: „Milá moja, to snáď nemyslíš vážne, že by si bola ochotná sa takto rýchlo vzdať. Pekne sa pozeraj, ako sa to robí.“
Pri ceste našla dve paličky pomocníčky. Nie je žiadnym tajomstvom, že palička pomocníčka vyriešila už nejeden problém v dejinách ľudstva. V rozprávke porazila vlka, pomohla vtáčatku do hniezda, či zachránila zajaca pred utopením v močiari. A dvom malým turistkám v Lietavskej Svinnej pomohla vyštverať sa hore lúkou až pod Lietavský hrad. Najprv slúžila ako obyčajná palička-podopieračka, potom ako palička-na -druhú-stranu-preskočka, palička-čo-najbližšie- k-zemi-podliezačka a palička-vagóniky-na-vláčiku-z-turistov-prepájačka. Babka vymýšľala stále nové funkcie a dievčatá vôbec nestíhali myslieť na to, že by mohli špekulovať či vyjednávať.
Na vrchole lúky si však veľmi rýchlo všimli, akú vzdialenosť už prešli a akoby chceli všetko to zanedbané sťažovanie dohnať, spustili novú spŕšku nespokojných výčitiek.
Vtedy prišiel čas odhaliť, čo sa skrýva v babkinom ruksaku. Presne to, čo by ste v babkinom ruksaku očakávali: všelijaké dobroty. Dievčatá sa spokojne usadia na trávu a s obloženým chlebíkom v rukách už plánujú, kedy sa budú môcť pustiť aj do ostatných častí občerstvovacieho balíčka. Babka vie, ako ich apetít využiť v svoj prospech za zdolanie ďalšieho úseku trasy im sľúbi sušený ananás.
Cesta lesom je pre malé nôžky trocha ako prekážková dráha. Tu skalka, tam koreň. Takýto hravý terén sa deťom páči ešte viac ako chôdza po obyčajnom rovnom chodníku. Preliezajú, preskakujú, obchádzajú.
My s mamou využívame spoločné chvíle na prebratie bežných zážitkov aj novoobjavených životných múdrostí či nezvyčajných postrehov. Dievčatám to neprekáža, dokiaľ pri tom zvládame asistovať ich roztopašným krôčkom.
Blíži sa jeseň a s ňou aj kratšie dni. Čaká nás posledný úsek cesty a les pred nami sa zalieva teplým ružovo-oranžovým svetlom. Hrad je už len kúsok. Už netreba motivovať. V detských hlávkach sa rozvíjajú tajomné príbehy o bytostiach, ktoré bez pochýb obývajú starú zrúcaninu. Tak radi by ich stretli, no na druhej strane, čo ak ich naozaj stretnú?
Aj obyčajné kamenné múry sa vplyvom zapadajúceho slnka a štipky fantázie menia na miesto, na ktorom mám motýliky v bruchu. Pozerám sa do doliny a cítim vďačnosť za život, za krásu prírody, za každú chvíľu ako je táto, za rodinu, za mamu aj dcéry. Je mi cťou, že môžem byť na niekoľko momentov obyvateľom tejto planéty.
Cestou dole sa krajina postupne stráca v tme. No obrázky chvíľ, ktoré sme práve prežili a ktoré sa už v našich mozgoch menia na nezabudnuteľné spomienky, žiaria stále rovnako.
