Je to prekliatie a požehnanie zároveň.
Na jednej strane ma pohľad na trápenie veľmi bolí. Kiežby sa tak dalo vymazať. Kiežby nemusel nikto zažívať bolesť. No na druhej strane ma takéto stretnutia veľa učia. Učia ma lepšie žiť.
Počas bežných dní veľmi ľahko pozabudnem, že nie som jediným režisérom svojho pobytu na Zemi, že nie je garantované, že všetko pôjde tak, ako si predstavujem.
Plánujem, akoby bola samozrejmosť, že moje plány budú skutočnosťou. Za päť rokov budem atestovaná lekárka, budeme bývať v našom zrekonštruovanom dome, budeme mať viac času aj peňazí a tak budeme môcť veľa cestovať a spoznávať s deťmi svet. Sem-tam nám deti postrážia starí rodičia a my budeme znova zamilovaní ako na začiatku. Nebudeme mať starosti, ktoré máme teraz a bude nám lepšie.
Odkladám svoje nápady a sny, akoby neskôr bolo omnoho jednoduchšie než teraz. Keď dokončíme rekonštrukciu, začneme spolu pravidelne chodievať na rande. Keď deti podrastú, budeme ich učiť milovať turistiku. Keď si zvyknem v práci, budem opäť viac tvoriť a písať.
Vždy si nájdem dôvod, prečo byť ne(s)pokojná a v strese. Akoby šlo o život. Stihnem do Vianoc upratať byt, tak ako spoločenské normy kážu? Čo si o mne kolegovia pomyslia, keď moje dieťa nečakane ochorie a ja vypadnem z práce? A prečo som vlastne v strese, keď na to vlastne nemám žiadny dôvod?
Nedokážem sa sústrediť na prítomnosť. V práci premýšľam nad deťmi, pri hre s deťmi zas na prácu. Plánujem zajtrajšky a nevnímam dnešky.
No a potom v práci stretnem ľudí, ktorým sa život obracia naruby. Boli účastníkmi nehody. Prišli o blízkeho. Zistili, že ich dieťa má závažnú chorobu. Vidím ten šok, zúfalstvo, smútok.
Každý jeden raz ma to hlboko zasiahne. Cítim úprimný súcit, chuť nejako pomôcť, zmierniť ich bolesť.
Títo ľudia ešte včera netušili, ako blízko sú tomu zlomovému momentu. Možno robili to, čo milujú a cítili ako šťastie napĺňa ich vnútro. A možno sa hádali o maličkostiach, namiesto spoločného času umývali okná alebo scrollovali na telefóne. Nemali žiadnu zlú predtuchu. Možno si vraveli, že od zajtra začnú veci robiť inak.
Pri každom takomto stretnutí si pripomeniem, že život nič negarantuje. Zlomové momenty prichádzajú znenazdajky. Koniec prichádza bez ohlásenia. A ani ja a moji blízki nie sú výnimka. Uvedomujem si svoju vlastnú zraniteľnosť, krehkosť života aj pohodového bytia.
Nedesí ma to?
Prekvapivo nie.
Skôr mi to vždy pripomenie, za čo všetko mám byť vďačná. Že sa mám tešiť z každého jedného dňa. Že mám žiť tak, aby som vo chvíli, keď príde koniec, nemusela ľutovať, že som nerobila viac.
Veď napokon, nezáleží len na počte dní, ktoré máme k dispozícii, ale hlavne na tom, ako boli prežité.
