Riady umyté, obed sa varí, prádlo perie. Konečne sa so svojimi deťmi pohrám bez toho, aby som každú chvíľu odbiehala za inými povinnosťami.
Emka sedí na gauči a listuje v knižke o vtáčikoch. Alžbetka je zalezená pod stolom a snaží sa vytrhnúť internetový kábel zo steny.
V momente, keď si sadnem na koberec, však obe bez váhania prerušia rozrobené a vyberú sa za mnou. Mama sa chce hrať, to treba využiť.
„Budeme si čítať?“ navrhne Emka.
Súhlasím. Položím na zem veľkú obrázkovú knihu o zvieratách. Emka sa spokojne uvelebí na mojich kolenách, Alžbetka nadšene čaká, čo bude nasledovať. Na asi desať sekúnd by ste mohli uveriť, že práve sledujete krásnu rodinnú symbiózu.
Potom sa však situácia začne komplikovať. Alžbetka sa ako buldozér snaží vyteperiť k Emke na moje kolená.
„Áu,“ kričí Emka, „Alžbetka mi silno stlačila nohu...“ a už ju rukou búcha po hlave. Alžbetka nespokojne zakričí.
Trpezlivo vysvetľujem, že si navzájom nesmieme blížiť a posuniem Alžbetku o kúsok ďalej. Začneme čítať.
„Emka, kde je ťava?“ pýtam sa. Nájde ju prekvapivo rýchlo.
„A sup?“ pokračujem.
Skôr než stihne zareagovať, Alžbetka si ľahne presne do stredu otvorenej knihy a prekryje nielen supa, ale aj feneka a škorpióna.
„Mamina, nič nevidím,“ sťažuje sa Emka. „Daj Alžbetku preč!“
Skúsim zmeniť stratégiu. Posadím obe deti vedľa seba a knihu si položím na kolená.
Alžbetka začne kričať. Takéto bezkontaktné čítanie ju očividne nebaví. Načahuje sa s takou vytrvalosťou, až sa jej podarí schmatnúť jednu stranu a poriadny kus z nej odtrhne. Spokojne si ukoristený papier strčí do úst.
Emka na mňa zhrozene pozrie.
„Alžbetka, kniha sa nepapá,“ okríkne sestru. Podá jej hryzátko. Tá ho však bez záujmu odhodí. V porovnaní s knihou „pre veľkých“ už celkom prišlo o hodnotu.
Vyzerá, že je čas na zmenu aktivity.
„Postavíme vežu z kociek?“ navrhnem Emke.
„Áno,“ súhlasí a hneď je z nej malý projektant. „Postavíme mesto! Postavíme pre zvieratká panelák a garáže...“
Stavba mesta sa páči obom. Emka ukladá kocky, Alžbetka ju pozoruje a snaží sa uniknúť mojej pozornosti a dostať sa čo najbližšie k vznikajúcemu dielu. Zábava skončí vo chvíli, keď sa jej to podarí. Práve v momente, keď nedočkavé plyšové zvieratká začínajú so sťahovaním do svojho nového bývania.
„Prečo panelák spadol?“ pozrie na mňa Emka smutne.
„Zemetrasenie,“ poviem vecne a odnesiem Alžbetku čo najďalej. Snáď získame trochu času na opravu.
Veľmi rýchlo však zistíme, že „zemetrasení“ je v oblasti nášho koberca akosi priveľa a stavbu mesta odložíme na neurčito.
A tak aktivita strieda aktivitu, no výsledok je vždy rovnaký. Buď plače Alžbetka, alebo sa hnevá Emka. Kombinácia jedenapolročného vekového rozdielu a odlišných pováh je väčšou prekážkou, než by sa mohlo zdať.
Napokon si Emka sadne spať na gauč. Spokojne sa zakutre pod deku a otvorí si knihu. Vie, že tam za ňou jej malý obdivovateľ zatiaľ vyliezť nedokáže. Alžbetka sa chvíľu rozčuľuje, potom však pod stolom zbadá opustenú papuču a na staršiu sestru ľahko zabudne.
A čo ja? Teším sa, že sa počas tejto tichej rovnováhy môžem vrátiť k povinnostiam žienky domácej, vyvesiť prádlo a trochu si od hrania oddýchnuť.
