Ulice sú sivasto čiernobiele a moja nálada takisto. Skôr čierna ako čiernobiela. Život ma trápi svojimi rozmarnými skúškami. Zaháňa ma do kúta. Najradšej by som sa schúlila do klbka a počkala tak na lepšie časy.
Nie som však doma sama. Spoza studeného okna do hmly hľadia moje dve dcéry. Zvedavo, skúmavo.
„Dnes nie je moc pekne, pravda?“ zhodnotí Alžbetka.
„Radšej ani nepôjdeme von,“ pridá sa Emka, „lebo by sme sa tam mohli tak veľmi stratiť, že už nikdy netrafíme domov.“
Tá predstava je lákavá. Zapadnúť do mäkkej deky a celý deň sa túlať v detských knihách. Alebo si k tej hmle pustiť nejakú melancholickú hudbu, ktorej tóny budú dokonale rezonovať s mojou náladou a vnoria ma ešte hlbšie do hlbín bezútešnosti.
No zo skúseností viem, že nad hmlou býva slnko. A chcem, aby to vedeli aj moje dievčatá.
„Ukážem vám zázrak,“ sľúbim im tajomne.
Začneme sa chystať na výlet.
Hmla je dnes naozaj hustá. Keď ste v nej, je ľahké uveriť, že nemá konca kraja. Že ste odsúdení znášať ju, až kým sama neodíde.
A pritom stačí len pár výškových metrov. Cez kvapôčky vody rozptýlené v studenom vzduchu sa začínajú predierať bojovné lúče slnka.
Z auta vystupujeme v celkom inom svete. Žmúrime do slnka, zvykáme si na pestrosť farieb.
Dievčatá si so sebou vzali kabelky. Budú si do nich zbierať poklady. Hoci tuším, že v prírode je pokladov veľa, aj tak ma prekvapí, koľko ich nájdu. Kamene, pokrútené konáre, trsy machu, šišky či kúsky odpadnutej kôry. A každý predmet je tak cenný, že svoje preplnené ťažké tašky nesú až na vrchol, bez ochoty čohokoľvek sa zbaviť.
Poraziť hmlu okolo nás bola pre slnko maličkosť. Preniknúť cez tú v mojom vnútri mu trvá o čosi dlhšie. Podarí sa mu to až keď stojíme na vrchu kopca. Smútok sa mení na pokoj, obavy na odhodlanie. Pozerám sa do doliny a som vďačná za každú chvíľu podobnú tejto.
Stojíme tam všetky tri. Spolu. Sme ako objaviteľky ostrova nad oceánom šľahačky.
Dievčatá si navzájom ukazujú nazbierané poklady, pobehajú sem a tam a hľadia smerom k nášmu paneláku schovanému v hustom bielom oblaku.
„To je skutočný zázrak!“ vykrikuje Emka. „Musíme to povedať každému v meste! Že keď je hmla, stačí len vyjsť na kopec!“
Usmejem sa na ňu a prajem si, aby na to nikdy nezabudla. Aby vždy našla silu, pokúsiť sa nad hmlou nájsť slnko. Nech už bude akákoľvek hustá.
