Keď starký do rúk zobral prvú škatuľu, deti povyskakovali na stoličky a stôl, aby lepšie videli. Ako vždy sa starký snažil od anjelikov zistiť, komu darček patrí. No slabý zrak ho sem- tam zradil a tak sa stalo, že darček skončil v nesprávnych rukách.
Všetko však bolo priam ideálne. O pár chvíľ bola obývačka zasypaná potrhaným baliacim papierom. Sesternička sa rozprávala so svojou čerstvou kamarátkou- bábikou Maťkou a bratranec bol uchvátený svojím novým robotom, ktorý dupotal po celej izbe, svetielkoval a odušu vykrikoval: „Fire! Fire!"
Pod stromčekom už trónil len jeden osamelý balíček. Keď mi ho starký so širokým úsmevom podal, dospelí si vymenili pobavené pohľady. Zrejme všetci vedeli, čo v ňom je. Starká sklopila zrak a čosi zamrmlala. Keď som opatrne roztrhávala ozdobný papier, očakávala som takmer hocičo. Knihu, kozmetiku, plyšáka, oblečenie... Ale ružový svetrík so zajačikom a nápisom PLAYBOY? Tak to teda nie...
Nemohla som si pomôcť, musela som sa smiať. Vedela som, že TOTO by som na seba nenavliekla za žiadnu cenu. Pozrela som sa na starkú. Nevidela som žiadnu logiku, prečo by mi nevinná, dobrosrdečná a pobožná stvora ako ona kupovala také tričko.
Starká bola nešťastná. Ale jej príbeh stál za to. Na svetríku ju upútal ten zajko. Vedela, že mám rada zvieratá a že dokonca chovám zajaca- proste ideálny darček. Len tie písmenká sa jej akosi nepozdávali. Ona sama nevedela, čo znamenajú a predavačka jej ich význam veru dobre nevysvetlila. Vraj je to značka. No veď hej, ale aká značka!
