Beh obyčajným mestom v neobyčajných časoch

Písmo: A- | A+

Keď sa mi začínalo zdať, že sa zamotávam do jednotvárnosti svojich dní, zvykla som vybehnúť niekam do prírody. Dnes však pre zmenu potrebujem celkom opačnú zmenu. Okolité lúky a lesy mi zovšedneli. Pôjdem do mesta.

Aj tak sa už zvečerieva, aspoň mi lampy posvietia na cestu. Bežecké topánky ma nesú trasou, kedysi celkom bežnou, dnes s nevtieravou príchuťou adrenalínu. Snáď nebude vadiť, keď sa do centra pôjdem pozrieť aj keď nejdem na nákup, k lekárovi či do práce. Veď predsa s nikým ani neprehovorím. Bodaj by aj, za tých pár mesiacov akoby sa okolo mňa skutočne vytvorila neviditeľná bublina, do ktorej vpustím len málokoho.

Keď obieham okolo strmých zasnežených svahov na okraji nášho sídliska, prichytím sa pri tom, že zrakom premeriavam vzdialenosti medzi jednotlivými sánkarmi, kontrolujem správnosť nasadenia ich rúšok a analyzujem, či podľa vzhľadu vyzerajú ako členovia jednej domácnosti. Som zvedavá, či sa tento pandemický (zlo)zvyk časom vytratí.

Začína snežiť. Prebieham cez líniu, ktorú považujem za neviditeľnú hranicu centra nášho mesta. Podvedome si okraj bežeckej šatky prekrývajúcej moju tvár povytiahnem o kúsok vyššie.

Takéto pusté si to tu nepamätám. Z miest, ktoré boli najrušnejšie, sa stali tie najtichšie. Dianie sa presunulo do samotu sľubujúcich dolín, hájov a polí. Vybrať sa behať na námestie nakoniec vôbec nebol zlý nápad.

Do očí mi udrie, že jedna z dvoch veží nášho hlavného kostola akosi obelela. Skôr než môj mozog začne rozvíjať teórie, prečo na ňu padajúci sneh tak dokonale prilnieva, uvedomím si, že ju premaľovali. Ako je možné, že o tom neviem? V duchu prepočítavam, kedy som v meste bola naposledy. Veru, bude to už pár mesiacov, čo sa nechodím sa len tak bezdôvodne poprechádzať po centre.

Všimnem si, že lampy, konáre stromov a okná niektorých výkladov sú ešte stále ovešané svetielkami. Som rada, že ich nestihli poupratovať, tento rok som vianočnú výzdobu vlastne ani nevidela. Neviem čím to je, ale svetielka a trblietky mi vždy dokážu o kúsok zlepšiť náladu.

Niekto mi máva. Neviem, či postrehol, že som sa pod rúškom usmiala, preto radšej tiež zamávam. Popravde, netuším, kto to bol. S mojím slabým zrakom a neochotou nosiť okuliare som nikdy nebola príliš šikovná v rozpoznávaní okoloidúcich známych. No teraz, keď sa takmer celá tvár stratila pod čiapkou a rúškom, by som možno nespoznala už ani vlastnú mamu. Snáď mi bude odpustené, že som sa nepristavila. Dnes sa také niečo nepovažuje za ignoranciu, ale za prejav ohľaduplnosti.

Pri pohľade na prázdne kaviarne a reštaurácie na mňa z ničoho nič sadne obrovská únava. Nie však pre prebehnuté kilometre, skôr pre nekonečné dni strávené v izolácii, neustále napätie a nie príliš zreteľné svetlo na konci tohto tunela. Na niektorých výkladoch sú nálepky Zľava prelepené na Totálna likvidácia tovaru. Radšej pridám, nech som čo najrýchlejšie preč.

V diaľke vidím pani s telefónom pri uchu. Akosi automaticky predpokladám, že čochvíľa začujem slová ako karanténa, lockdown, testovanie, či očkovanie. Ale nie, za tých pár sekúnd, keď okolo nej prebieham, sa stihnem dozvedieť, že jej malá vnučka sa minulý týždeň naučila chodiť. Z jej hlasu cítiť spokojnosť a hrdosť.

Tak predsa sa svet netočí len okolo pandémie!

Zrak mi padne na vysoké paneláky okolo mňa. Takto zvonku vyzerajú takmer bez života. No keď v predstavách nakuknem za tie chladné múry, odrazu zreteľne vidím, že aj v tejto šedivej dobe sa za mnohými oknami odohrávajú malé víťazstvá, úspechy a celkom obyčajné každodenné maličkosti, ktoré môžu byť dôvodom na radosť.

Usmejem sa a opäť sa mi beží o čosi ľahšie.

Skryť Zatvoriť reklamu