Keď obloha stmavne a začnú z nej vypadávať studené kvapky, ulica obvykle spozornie. Tí, ktorí sa životom nechávajú neradi zaskočiť a každý deň majú zodpovedne naplánovaný, spokojne vyťahujú dáždniky. Tí ostatní, možno väčší rebeli či freestylisti, začínajú zrýchľovať svoju chôdzu. Jeden za druhým sa púšťajú do behu. Rozbehnú sa babičky s palicami i mamičky s kočíkmi. A bruchá neprevychovateľných gaučových povaľačov nadskakujú v rytme tohto nečakaného pohybu.
Akoby z neba padalo niečo, čo dokáže rozleptať pokožku, alebo vyvolať rakovinu. Keď sa spustí poriadny lejak, mesto zapína fast-forward mód.
Prší. Aj ja utekám. Bežím, ale nie pred dažďom. Do dažďa som vyšla zámerne. A behám takisto dobrovoľne.
Nebudem klamať, aj ja som patrila k ľuďom, čo pred dažďom utekali. Mala som obavy. Čo ak sa mi rozmaže riasenka, zničia balerínky a vlasy prídu o objem? Sústredila som sa na kľučkovanie medzi kvapkami a hľadala najkratšiu cestu pod najbližšiu voľnú strechu.
Bola to náhoda či nehoda, keď sa z môjho behu pred dažďom stal beh v daždi. Vychádzala som do pekného počasia. Asi som behala pridlho, lebo na nebo sa stihli doplaviť skutočne veľké oblaky. Netrvalo dlho a začali robiť presne to, čo sa od nich očakáva. A už pršalo.
Okamžite sa vo mne zapla automatická reakcia ako pri každom predošlom daždi v mojom živote. Zrýchlila som a v duchu prepočítavala kilometre do sucha. Moja tvár sa pri kontakte s tou nepríjemne studenou sprchou skrivila, svaly stuhli, koža sa obrnila výstražnými zimomriavkami.
Som však priďaleko. Uvedomím si, že nech budem utekať akokoľvek rýchlo, aj tak skončím celá premočená. Uvoľním sa a prvýkrát v živote začnem dážď skúmať bez toho, aby som pred ním unikala. Bežím v daždi. A prekvapená zisťujem, že sa mi to vlastne celkom páči.
Odvtedy do dažďa vybieham pravidelne.
Neviem, či si to už nejaký psychológ všimol, ale nechať sa poriadne opršať funguje ako bezchybná psychoterapia. Šum okolo-prelietajúcich kvapiek prehlušuje myšlienky, ktoré sú v mojej hlave celkom zbytočne a umožňuje mi sústrediť sa na to podstatné. Dážď stekajúci po tvári akoby okrem potu zmýval aj všetky starosti a napätie. Stávam sa súčasťou prírody a mám pocit, že som konečne tam, kde patrím.
Takto v daždi väčšinou behám celkom osamote. Cítim sa privilegovaná, že dnes sa príroda predvádza len a len mne. Kým ľudia sa väčšinou z dažďa príliš netešia, les sa očividne raduje. Vtáky čvirikajú hlasnejšie než obvykle, listy a tráva sa energicky zelenie, zo štrbín a dierok vyliezajú slimáky, dážďovky a salamandry. Spokojne si lezú hoci aj stredom chodníka, akoby tušili, že na pár mokrých hodín bude les patriť len im.
Raz za čas však predsalen na niekoho narazím. Stretnúť v daždi iného bežca je pre mňa vždy veľmi špeciálnou chvíľou. Neviem, možno preháňam, no keď si vymieňame zapršaný úsmev, pripadá mi to, akoby som sa míňala s niekým výnimočným. Mám chuť povedať: „Bolo mi cťou Vás stretnúť!“
Niečo mi vraví, že práve prebieham okolo človeka, s ktorým by bola radosť sa spriateliť. Niekoho, kto je vytrvalý, nedá sa len tak ľahko odradiť, kto má veľké ciele a zažil veľa zaujímavých vecí. Niekoho, s kým by som sa vedela rozprávať bez trápnych chvíľ ticha a dozvedela sa od neho veci, ktoré by zmenili môj pohľad na svet.
A možno je to niekto celkom obyčajný. Človek, ktorý miluje dážď a beh rovnako ako ja.
