Nohy už kvília bolesťou, pľúca lapajú po dychu, pokožka márne tvorí decilitre potu v snahe ochladiť ma. Takto v závere je to vždy ťažké. Zatínam zuby, krčím tvár v neľúbezných grimasách a odpočítavam výškové metre do konca.
„Čo Vás medveď naháňa?“ Oproti mne schádza akýsi lesník.
„Nie, oddychujem.“ Tie dve slová ma stáli priveľa síl.
Fučím, vzdychám, funím, ochkám. Môj oddych má zvláštnu tvár, ale funguje. Všetku krv presmerujem do nôh a na chvíľu odbremením od povinnosti pracovať mozog. Nerozmýšľam nad ničím. Len pozerám na chodník pred sebou a kladiem krok za krokom.
Pomedzi konáre stromov preniknú lúče vychádzajúceho slnka a prinútia ma prižmúriť oči. Môj mozog precitne, moje zmysly spozornejú. Uvedomím si, že les okolo mňa vôbec nie je taký tichý, ako by sa na prvé započúvanie mohlo zdať. Šumí, puká, praská, šteboce, bzučí. Zacítim vôňu hliny pokropenej rannou rosou a živice prilepenej na niektorom z neďalekých ihličnanov. Prežívam čaro čarovného okamihu.
No nielen kvôli týmto malebnostiam mám beh do vrchu tak rada. Páči sa mi to nepohodlie. Keď nútim svoje svaly predviesť, čo všetko dokážu, keď počujem svoj vlastný dych a v ústach cítim slanú chuť potu. Akoby som svojmu telu konečne dovolila robiť to, čo mu je prirodzené.
Vybehnem nad pásmo lesa. Okolitá krajina sa mi začína ukazovať v plnej kráse. Ponorená v mäkkom rannom slnku vyzerá neobyčajne pokojne. Eufória z toho, aké nádherné je byť nažive, nachvíľu pomôže mojej vôli prekonať túžbu zastať. No hromadiaca sa kyselina mliečna sa nedá oklamať.
„To, že to bolí, je dobrá správa,“ hovorím v duchu sama sebe. „Znamená to, že pracujem na tom, aby som sa zlepšovala.“
Mojím nohám však už motivačné citáty nestačia. Vo chvíli, keď by zúfalo potrebovali, aby terén aspoň na chvíľu zrovnel, tvrdohlavý kopec pokračuje k výslednej nadmorskej výške ešte priamočiarejšie. Beh sa plynule zmení na chôdzu.
Trošku mi poklesne nálada. Spomeniem si na video, ktoré som prednedávnom videla. To bol ozajstný bežec! Dychberúcou scenériou prebiehal s takou ľahkosťou, akoby ho to nestálo ani trochu námahy.
Ktovie, či sa aj on občas cíti taký zmorený ako teraz ja. Možno áno a ja som sa len nechala oklamať šikovným kameramanom a správne zvolenou hudbou. Dokázali by aj o mne natočiť aspoň pár takých pekných záberov? Skúsim sa na seba pozrieť z vtáčej perspektívy, primyslím si majestátnu hudbu, no stále vidím len upachtenú osôbku štverajúcu sa hore kopcom.
Zbadám vrcholový kríž. Presvedčím nohy, aby ešte na chvíľu pobehli. Nech do cieľa prichádzam s čo najväčším pôvabom.
Skupina mladých turistov ma víta ováciami.
„Klobúk dole, pred takým výkonom,“ chvália ma.
Nedá sa mi neusmievať. Komplimenty, ktoré sa netýkajú mnou navareného jedla či starostlivosti o deti, nedostávam často.
Je fajn vedieť, že aj mimo rodičovstva stále dokážem veci, ktoré sú hodné obdivu. Bez toho, aby bolo nutné dodať „...na to, že si po dvoch deťoch.“.
