Prehrabávam sa v koši na špinavé prádlo, vyhadzujem odtiaľ mamine tričká a pátram po niečom, čo by ozvláštnilo tento obyčajný deň. Tesne predtým, než končeky mojich prstov narazia na dno toho záhadného koša plného potencionálnych pokladov, obtriem sa chrbtom ruky o čosi trošku mäkké a trošku pichľavé, čo svojím tvarom jednoznačne pripomína plyšové zvieratko. Zatajím dych, pevne zovriem malú labku do svojej dlane a nedočkavo vytiahnem von.
Ostýchavo na mňa pozerá malý biely medvedík. Netuším, kde sa tu nabral. Môj rozhodne nie je a iné deti v rodine nemáme. Jednoznačne však vyzerá, že prišiel odniekadiaľ, kde to nemal ľahké. Srsť zašednutá, polepená, každý chlp smeruje do inej strany. Ušká pokrivené, labky zafúľané a v očiach taký pohľad, čo nasvedčuje, že keby vedel rozprávať, zo všetkých tých neuveriteľných príbehov by sme spadli na zadok.
Pritúlim si ho a v duchu mu sľubujem, že od tej chvíle sa bude mať už len dobre. Keď mama vidí moje nadšenie, bez dlhšieho váhania dovolí, že u nás maco bude môcť navždy zostať. Nazveme ho Bielik.
Dnes už viem, že Bielik sa v našom koši na prádlo neocitol po žiadnej záhadnej dobrodružnej misii, ale že ho tam celkom nezaujímavo a obyčajne vložil nejaký dospelák za účelom opratia. Konkrétne to bola moja mama, jeho pôvodná majiteľka, ktorá ho pri jednom veľkom upratovaní znova objavila a rozhodla sa dať mu druhú šancu v náručí svojej dcéry. Netušila, že tým vo mne vyvolá až takú veľkú radosť. No to, že som si našla nového kamaráta, ešte k tomu tak malého a bezbranného, bolo pre ňu ako dar z neba.
Pár mesiacov po mojom veľkom objave sa totiž narodil môj brat, takisto malý a bezbranný a takisto vyžadujúci veľkú starostlivosť. Pre dvojročného drobca musí byť takáto udalosť dosť veľkým šokom. Odrazu sa svet prestáva točiť okolo neho, stopercentná pozornosť rodičov prestáva byť jeho ústavným právom, miera záujmu okolia o jeho nové zručnosti a pokroky rapídne klesá, pribúdajú nové povinnosti a starosti. Našťastie náš mozog vie, že na niektoré veci je lepšie zabudnúť a tak si na tento životný zlom vôbec nespomínam. Možno aj vďaka Bielikovi.
Mama šikovne využila môj veľký záujem o nového plyšového člena rodiny, pasovala ma za jeho zákonného zástupcu a pridelila mi všetku zodpovednosť za starostlivosť o neho. A keďže som v tejto oblasti žiadne skúsenosti nemala, ochotne sa ponúkla, že môžem jedným okom odkukávať od nej.
A tak sa z nás stali „matky“ parťáčky. Mama lietala okolo novorodenca, ja som sa snažila všetko kopírovať s mojím malým medvedíkom. Spolu sme prebaľovali, sťažovali sme sa jedna druhej ako ten náš malý zas v noci zle spal, chodili sme kočíkovať po sídlisku, ba dokonca som svojho plyšáka aj kojila. Bielik vyfasoval pár kúskov pohodlného oblečenia, nosič, aj vlastnú sadu riadu. Hra fungovala dokonale a ja som nemala čas rozmýšľať nad tým, ako ma malý braček oberá o pozornosť rodičov.
Tento jeden obyčajný starý maco bol mojou najobľúbenejšou hračkou celé roky. Nosila som ho so sebou na všetky prechádzky aj návštevy, boli sme stále spolu. Stal sa z neho plnohodnotný člen našej rodiny.
Tak ako si zreteľne pamätám naše prvé stretnutie, nikdy nezabudnem na deň, keď sme sa videli naposledy. Bolo to vo Vysokých Tatrách. Počas prechádzky na Štrbskom plese musel nebadane vykĺznuť z vrecka mojej bundy a skončiť ležiac niekde v horskom machu. Každopádne, ani sme sa nerozlúčili. Rodičia sa snažili utíšiť môj plač príbehmi o tom, že odišiel za svojimi tatranskými medvedími príbuznými, ale bolo ťažké uveriť im, keď aj oni sami mali v očiach slzy.
Odvtedy som už žiadnu porovnateľne obľúbenú hračku nemala. Všelikto sa snažil, aby som na Bielika zabudla, no všetky náhradné plyšové medvede, ktoré sa mali stať novým Bielikom, zostali len obyčajnými hračkami. Boli príliš nové, čisté a biele a hlavne, nikdy to nebol náš Bielik.
Asi to tak malo byť. Malý biely medvedík splnil v mojom živote svoju úlohu, uľahčil mi obdobie po narodení mladšieho súrodenca a šiel svojou cestou.
Teraz som v roli mamy ja. Dievčatko pobehujúce okolo mňa je v mojich očiach stále malým bábätkom a len pohľad na moje obrovské brucho mi pripomína, že za chvíľku z nej bude veľká sestra.
Žeby nadišiel čas na výberové konanie na nového Bielika?
