Chata

Písmo: A- | A+

Niekoľkokrát do roka zvykneme pár dní stráviť na rodinnej chate. Je to starý kamenný dom, kedysi využívaný lesnými robotníkmi, učupený pri rozbitej asfaltke vinúcej sa dlhou dolinou končiacou pod hrebeňmi Nízkych Tatier.

Už keď k chate prichádzame, je zjavné, že pre môjho manžela tento dom nie je len obyčajnou stavbou. Vykukuje z okna auta, prstom ukazuje na rôzne, na prvý pohľad celkom nezaujímavé miesta a rozpráva mi príbeh za príbehom. Kde zvykli stavať priehradu, kam chodili kupovať žinčicu, pod ktorým stromom vždy našli kopec krásnych dubákov. Počas detstva tu trávil leto za letom, sem-tam aj Vianoce a za každým rohom sa ukrýva nejaký polozabudnutý zážitok či spomienka.

Naopak pre mňa je chata len chatou. Miestom, kde sa dá prežiť pár pokojných dní, oddýchnuť si od mestského šumu a šprintu každodenného života. Po pár dňoch máme za sebou vychádzky po cestách do všetkých troch smerov, povinnú prehliadku Paľkových obľúbených zákutí, opekačku aj hranie žolíka. Vtedy obvykle začne moja nepokojná dobrodružná duša túžiť po nejakej zmene, po spoznávaní, po výletoch na nové neznáme miesta.

Nepatrím medzi ľudí, čo svoj voľný čas radi trávia vždy na tom istom mieste, ktoré poznajú do najmenšieho detailu a ktoré ich ničím neprekvapí. Ja sa radšej zatúlam do nepoznaných dolín, vyleziem na neznáme vrchy a užívam si pocit údivu, keď opäť raz natrafím na jedinečný a krásny kút našej Zeme.

Preto som vždy na sklamanie môjho Paľka tvrdila, že rodinné chaty nie sú nič pre mňa. Je s nimi veľa starostí a roboty a pripútajú vás k jednému miestu, ktoré hoci je krásne, po pár dňoch objavovania vás už nemá čím prekvapiť.

V posledných rokoch som však svoj názor trošku pozmenila. Moja nepokojná rozlietaná duša bola príchodom detí pripútaná k zemi, ja som bola nútená spomaliť a učiť sa hľadať krásu na miestach obyčajných a takých, na ktorých som bola už miliónkrát. Až vtedy som sa na chatu začala pozerať očami svojho manžela, zisťovať, koľko zaujímavostí ukrýva a akým čarovným miestom môže byť.

Myšlienka, že tu s našimi deťmi budeme tráviť dlhé letné dni mi už nie je až taká cudzia.

Vyrazíme sem pokojne aj na niekoľko týždňov. Nakúpime všetko potrebné a do obchodu opäť vkročíme až po návrate domov. Pri príchode vypneme mobily, veď hľadať tu kvalitný signál by aj tak bola len strata času. Prezlečieme sa do chatového oblečenia, v ktorom bude povolené váľanie v blate aj čľapkanie v potoku. Pozdravíme žubrienky v mláke, kone v neďalekej stajni aj susedove mačky. Tato deti (a možno aj mňa) naučí činnosti, ktoré sa v byte na sídlisku robiť nedajú. Ako pokosiť trávu starou kosou, ako narúbať drevo, ako zakúriť v peci či pripraviť kvalitný táborák. Prekutreme šopu a deti uvidia predmety, ktoré dovtedy poznali len z knižiek. Konskú podkovu, kravský zvonec, jelenie parohy, kukučkové hodiny, fúrik, motyku aj rýľ. Budeme im ukazovať staré vyblednuté fotky ukryté v šuflíkoch a rozprávať im príbehy o ľuďoch na nich, budeme hľadať poklady ukryté na povale. Večery nebudeme tráviť pozeraním filmov či počúvaním rádia, namiesto toho budeme spievať pri ohni, skúmať nočnú oblohu, hrať spoločenské hry, či lúštiť krížovky. Domov sa vrátime unavení a oddýchnutí zároveň, trošku špinaví, s odretými kolenami, vyvetranými hlavami a neuveriteľnými zážitkami.

A čo všetky moje veľkolepé cestovateľské ciele? Tie si predsa môžeme nechať na neskôr. 

Skryť Zatvoriť reklamu