Vraj nech okamžite idem na čerstvý vzduch, že už to potrebujem. Zrejme sa mi príliš nedarilo predstierať, že som v dobej psychickej kondícii a že s prehľadom zvládam riadenie našej domácnosti.
Beh trval dve hodiny. Zdalo sa mi, akoby omnoho dlhšie. Neboli to len dve hodiny fyzickej námahy, ale hlavne dve hodiny osobnej psychoterapie. Pri návrate k autu sa moja duša usmieva. Dostala starostlivosť ako už dlho nie.
Čo všetko som za tie dve hodiny stihla?
Dokázala som nad ničím nerozmýšľať. Ako často sa vám niečo také podarí? Odbremeniť mozog, nechať ho oddýchnuť. Mne príliš často nie. Väčšinou mi hlavou pláva jedna myšlienka za druhou. No pri behu sa mi to darí dokonale. Nohy oberajú mozog o všetku energiu, zostáva mu len toľko, aby sledoval nerovnosti na chodníku a koordinoval krok za krokom.
Poupratovala som si myšlienky. Občas si predstavujem, ako sa pri behu moje myšlienky pri každom kroku natriasavým pohybom zbavujú všetkého nadbytočného a postupne padajú kdesi na dno mozgu. Dôležité sa oddeľuje od malicherností, niektoré starosti celkom zmiznú. Prebieha generálne upratovanie a ja zrazu zreteľne vidím, koľko mojich „problémov“ vlastne vôbec neexistuje.
Moje emócie vychladli. Niekedy, keď vybieham, moje vnútro priam kričí. Postupne však sýte agresívne farby miznú, všetko negatívne mizne a zostáva len to pekné.
Pripomenula som si, aká vďačná som za svoj život. Všetka tá malebnosť, ktorú pri behu v prírode vidím, v spojení s uvoľnenými endorfínmi, ma zvykne naplniť neuveriteľným pocitom vďačnosti. Pripadám si ako v krásnom filme. Je vôbec možné, že práve ja som v ňom hlavným hrdinom? Som vďačná za tento moment, za zdravie, za svoj život. A práve tento chvíľkový odstup od rodiny mi pripomenie aj to, ako veľa pre mňa znamenajú môj manžel a deti a že sú to najdôležitejšie čo mám.
Zdvihla som si sebavedomie. Zdravé sebavedomie je naozaj zdravé. No cítiť sa sebavedomo medzi plienkami a hrncami nie je ľahké. Niekedy potrebujem prekonať samú seba, aby som sa opäť cítila ako silná a hodnotná žena.
Stretla som sa s múzou. Počas behu často zažívam taký ten „Ahááá!“ moment. Niekedy vyriešim životné dilemy, s ktorými si už dlho neviem dať rady. Dnes nie. No vymyslela som dva nové články, tri aktivity, ktoré vyskúšam so svojimi deťmi a jeden zlepšovák na fungovanie našej domácnosti. Kiežby moja kreativita takto fungovala aj za bežných okolností.
Cestou domov premýšľam, ako by asi moje poobedie vyzeralo, keby som behať nešla.
Sedela by som na koberci, pozorovala deti, ako sa hrajú a odpočítavala minúty, kým Paľko príde z práce. Na vymýšľanie kreatívnych hier by som už rozhodne nemala náladu ani energiu. Už len prežiť do večera.
Umyla by som riad, zbierala rozhádzané hračky. Opakovane a bez väčšieho efektu.
Pravdepodobne by som niekoľkokrát neoprávnene vyhrešila deti a potom si to vyčítala. Čím vo väčšej psychickej nepohode som, tým viac si to odskáču deti. Po každom takomto zlyhaní sa prirodzene moja psychická nepohoda ešte zväčšuje, trápim sa výčitkami a som ešte nepríjemnejšia. Dostávam sa do začarovaného kruhu a zamotávam sa stále hlbšie do myšlienok, že materstvo vôbec nezvládam.
Prichádzam domov. Deti ma už vítajú. Je vôbec možné, že ma takéto roztomilé stvorenia dokážu nahnevať? Vystískam ich, porozprávam im svoje lesné zážitky a zvyšný čas do večera strávim hraním na koberci. Odrazu je toho toľko, čo ich chcem naučiť, vysvetliť im a ukázať.
Postarala som sa sama o seba a teraz sa môžem starať o druhých.
Je to sebecké? Podľa mňa nie.
