„Také drobné žieňa a samé chodí do hory!“ zalamujú rukami. „Nie je to nebezpečné?“
Možno som ľahkovážna, no pravda je taká, že medveďa sa nebojím. Som logik a štatistiky obetí napadnutia medveďom hrajú jednoznačne v môj prospech. Svoje šance stať sa ich súčasťou sa snažím ešte znížiť. Dovolím svojím pľúcam slobodne a hlučne lapať po dychu, nohám dupať a šušťať a na miestach, kde by som mohla nejakému zvieraťu neočakávane vbehnúť do cesty, hlasno zakričím.
Je však niečo, čoho sa pri behu v horách predsalen bojím.
Svojich vlastných nesprávnych rozhodnutí a chybných krokov, nevyspytateľného počasia a drobných zradných vrtochov prírody.
Viem, ako ľahko sa hlava nechá popliesť eufóriou a aké lákavé je posúvať hranice stále ďalej.
Ako minule.
Bežalo sa mi naozaj dobre. Pôvodne som chcela vybehnúť len do sedla nad našou chatou a potom rovno dole. No keď som zbadala kontúry kopca týčiaceho sa v hmle, neodolala som a rozbehla sa celkom opačným smerom ako som mala v pláne. Nešlo mi o výhľady, bolo jasné že kvôli počasiu aj tak nič neuvidím. Hnalo ma ego a chuť dokázať si, že som lepšia, rýchlejšia a vytrvalejšia. Hnal ma adrenalín a radosť z pohybu.
Niektoré fakty som preto celkom odignorovala. Poprela som možnosť, že sa počasie ešte zhorší, hmla zhustne a ja neuvidím ani na úzku cestičku pred sebou. Prehliadla som, že strmý chodník sa šmýka pod tenkou vrstvou prvého tohtoročného snehu. A takisto aj to, že neskoré jesenné slnko mi už dlho nebude robiť spoločnosť.
Až keď som vyšla nad pásmo lesa a pozrela sa priamo do hustého mlieka, ktorým som bola obklopená, prihlásil sa zdravý rozum a zavelil, že dnes na vrchol kopca nevyleziem.
Moja pobláznená myseľ sa upokojila a ja som opäť bola tou racionálnou a opatrnou žienkou, ktorej hlavnou prioritou je bezpečne sa dostať domov k rodine.
Otočím sa. Opatrne zostupujem, premyslene kladiem krok za krokom a analyzujem možné riziká.
V sedle si uvedomím, ako veľmi sa zotmelo. Nerobím si prílišné starosti. Bola som predsa rozumná a do ruksaka si zabalila aj čelovku.
Tá však nespolupracuje. Jediné, na čo sa zmôže, je blikanie malým červeným výstražným svetielkom. Hm, to mi v lese asi príliš nepomôže. Či som ťa ja nenabíjala? prihovorím sa jej s výčitkami. Chvíľu stláčam tlačidlo za tlačidlom, no rýchlo pochopím, že rozumnejšie ako strácať čas popieraním svojej novej situácie, bude bežať dole do doliny so zapadajúcim slnkom opreteky.
Našťastie, cestu, ktorá ma čaká, poznám skoro naspamäť. Alebo ako sa vraví, trafila by som aj poslepiačky. To sa na dnešný zbeh hodí viac.
V lese už začína byť skutočná tma, no ja bežím rýchlejšie ako za svetla. Sústredím sa na povrch zvážnice a naháňam posledné fotóny z dnešného slnečného prídelu.
Cítim prílev vzrušenia. Hľadám odvahu a môjmu telu sa to prekvapivo páči. Myslím, že presne toto sú tie druhy stresu, na ktoré bol ľudský organizmus celé tisícročia programovaný. Prežijem? Nezamrznem? Nestanem sa potravou? Tuším, že po dlhej dobe majú moje nadobličky dobrý pocit, že všetok ten adrenalín neprodukujú zbytočne. A moja hlava si pripomenie, že pobyt v kolóne alebo kritika od šéfa naozaj nie je dôvodom na prílišnú paniku.
V diaľke za riedkou oponou z holých uzimených konárov zbadám svetielko. Na malej čistinke stojí učupená chalúpka. V tej chvíli pochopím, ako sa asi cítili Janíčko s Marienkou, keď po dlhom blúdení v tmavom lese konečne natrafili na prísľub útulného a priateľského miesta.
Vstúpim do príjemne vykúrenej voňavej kuchyne a previnilo klopím zrak. Dnes som očividne zdravý rozum pred behaním zabudla doma.
Veru, ľudská nerozvážnosť je často nebezpečnejšia ako priemerný medveď.
