Musím sa priznať, že o Taliansku som mala vždy dosť skreslenú predstavu. Horúce more, pláž preplnená slnečníkmi, pizza, špagety, tmaví muži so slnečnými okuliarmi zapletení s mafiou, pápež mávajúci z okna vo Vatikáne. Týchto pár slov v skratke zhŕňalo všetky moje vedomosti o tejto krajine. Dosť hlúpe, viem... No až do tohto januára sa v mojom mozgu v oddelení Taliansko naozaj nachádzali veľké medzery.
Šťastie sa však stretlo s náhodou a ani neviem ako, bola som vybratá, že v januári na týždeň poletím do mesta Noci (takmer do opätku talianskej čižmy) a spolu s ďalšími štyrmi spolužiačkami a tlupou Talianov a Grékov budem pracovať na projekte o matematike v rámci Európskej únie. Ani som sa nenazdala a už som sedela v lietadle, neuveriteľnou rýchlosťou približujúc sa k cieľu mojej cesty.
Na ten týždeň nikdy nezabudnem. Mala som možnosť zažiť atmosféru v pravej talianskej rodine, chodiť do talianskej školy, zabaviť sa na talianskom karnevale, zatancovať si na talianskej párty a hlavne spoznať kopec skvelých talianskych ľudí.
A ako teda vyzerá typický ragazzo italiano?
Ak si myslíte, že je vysoký a robustný, od pravdy ste dosť ďaleko. V Noci som sa cítila tak trochu ako Guliver medzi Liliputánmi- so svojimi 172cm som všade vytŕčala.
A rozhodne to nie je ani žiaden hiphopper. Na prvý pohľad- slušák. Značkové okuliare, úzke rifle, košeľa a pulóvrik s véčkovým výstrihom. A na druhý? Veselá temperamentná kopa, ktorá skáče, kričí, živo gestikuluje a všetkých naokolo bozkáva. Teda poriadna divočina...
A dosť divoké je aj, keď sa v škole vyberiete na záchod. To, že natrafíte na popolník plný ohorkov, je zrejme samozrejmosťou a zvyknúť si treba aj na to , že po pár minútach vám vlasy smrdia ako keby ste s kamošmi vypili štyri pivá v tej najpochybnejšej krčme v meste. Takmer všetci Taliani sú totiž tuhí fajčiari, ktorí bez cigariet neobsedia ani v škole.
Fajčenie však nie je ich jedinou úchylkou. Keď som sa so „svojou" rodinou prvýkrát vybrala na obed, skoro som praskla. Najprv tri predjedlá (opečené chlebíčky s paradajkami, olivy, šunka...), potom hlavné jedlo (cestoviny alebo pizza), ďalej mäso, šalát, ovocie, zákusok a napokon ešte aj zmrzlina. Doteraz som nepochopila, ako to, že sú takí štíhli. A že ich to nemrzí, tri hodiny „zabiť" jedením!
Po týždni strávenom na juhu Talianska som si uvedomila, akí sme my Slováci tichý a konzervatívny národ. A že slovenská pizza nikdy nebude taká dobrá ako tá pravá, talianská.
