Na začiatku sa s nami dorozumievala len plačom. Vtedy sme využívali hlavne sedliacky rozum a intuíciu. Keď plače a dlho nepapala, bude asi hladná. Keď plače a má mokrú plienku, asi ju chce vymeniť. Keď plače a je dlho hore, asi je unavená. Keď plače a žiaden z týchto dôvodov nemá, tak treba improvizovať.
Postupne sa k plaču priadli prvé zvuky. „Hááá“ vyjadrovalo zaujatie. Teraz nerušiť, sústredím sa. Potom nasledovalo roztopašné poprdkávanie ústami spojené s masívnym vypúšťaním slín - oblúbená činnosť pri vození sa v kočíku. A našim „obľúbeným“, s plačom spojeným, slovom bolo „béééé!“. Jeho vysloveniu spravidla predchádzala nepríjemná situácia (napríklad neznámy človek na návšteve či zvuk rozopínajúceho sa suchého zipsu) alebo nezávideniahodný pocit (mokro v plienke, veľký hlad alebo únava). Jej tvárička sa v momente zvraštila, oči celé zčerveneli a razom sa zaliali oceánom sĺz. Pozrela na nás týmto nešťastným pohľadom a spustila srdcervúce „béééé“. Bolo to vyjadrenie čistej beznádeje a zúfalstva a pre nás impulz k okamžitému zásahu.
Neskôr sa Emka nespokojnosť naučila vyjadriť aj inak - hnevlivým „dadada!“. Keď nesúhlasila s našimi výchovnými metódami, zvraštila čelo, prižmúrila oči a naštvane a nahlas spustila: „dadada!“. A veru po takýchto vyhrážkach človek radšej spraví, čo od neho chcú.
Či už spojené s radosťou alebo smútkom, tieto zdvojené slabiky boli celkom novým levelom komunikácie a v mojich očiach razom bezbranné bábätko zmenili na šikovnú malú slečnu. A to ani nemusím hovoriť ako pri srdci zahreje prvé, hoci aj neúmyselné, „mama“ a „tata“.
Starých rodičov zas potešilo neustále omieľané „baba“, veď to už je takmer ako babka. Neustále s ňou v jej reči viedli dlhé dialógy a pretekali sa, kto ju čo nové naučí.
Babička Gabi ju naučila pískať. Presnejšie povedané prejavovať radosť hlasnými tónmi tých najvyšších možných frekvencií, takých, čo dokonale pília uši. Tieto pískacie obdobia boli náročné pre nás a snáď i susedov. A keď sa zdalo, že ich máme konečne za sebou, stačila krátka prechádzka s babičkou a mohli sme opäť vyťahovať štuple do uší.
Dedo Tibor zas Emku naučil bedákať. Presnejšie povedané prejavovať nespokojnosť plačlivým „ajajajajááááj“. Keď sa jej nedarilo zaspať v kočíku, strčila si prst do pusinky, zvyšok dlane rozprestrela cez celú tvár a ako nejaká ubolená babka pred domovom dôchodcov spustila svoj nárek.
Všetky tieto zvuky sa stali naším kažodenným budíkom, podmazom pri domácich prácach a konkurenciou zapnutému rádiu. Už si ani neviem vybaviť to smutné ticho, čo tu muselo kedysi vládnuť.
Nie vždy však má naša slečna chuť rozprávať. Niekedy sa jej dva týždne ústa nezavrú a potom odrazu zo dňa na deň úplne ztíchne. Nasledujú tri týždne mlčania, počas ktorých nasáva informácie ako špongia, sleduje, triedi, ukladá do pamäti. A po takomto tichom období nich nás obvykle prekvapí nejakým novým zvukom.
Momentálne sa nachádza v ukecanej fáze a každý deň nás prekvapuje novými zvukovými kreáciami. Ktovie, možno nás onedlho čaká ďalšie obdobie mlčania a po ňom azda aj prvé skutočné slovo.
