Mám podozrenie, že je to záležitosť čisto biologická. Akoby s ženskými chromozómami mojich malých žien bol veľmi pevne prepojený doteraz nevyskúmaný princeznovský gén, ktorý sa derie na povrch, aj keď ho o to nik neprosí. Núti nosiť šaty hoci aj na bicykel, vyrábať prstene a náušnice z všetkého možného a v rebríčku obľúbených farieb nadŕžať červenej a ružovej. Okrem toho, vzbudzuje veľký a úprimný záujem o život šľachty. Ako tie princezné žili? Chodili do škôlky? S čím sa hrali? Kde si hľadali ženíchov? A prečo preboha už vymreli? (Je za tým niečo podobné, ako to bolo s dinosaurmi?)
Nejeden hrad v okolí sme zdolali práve vďaka tomu, že je to hrad a že na hrade žila princezná. Princeznovská tematika zjavne dodáva malým turistkám zázračnú energiu a odhodlanie.
Preto sa ju trochu zákerne snažím prepašovať do takmer každej našej prechádzky.
„Dnes vám ukážeme, kde býval drak, ktorý kedysi kradol z Hričovského hradu princezné,“ poviem. Dúfam, že som neprestrelila a dcéry zaujmem, no nevystraším.
Emka hneď začne zisťovať detaily. Upozorňuje ma, že draky predsa neexistujú.
To je síce pravda, no môžeme sa hrať na krajinu, kde draky naozaj žili.
Ďalej ju zaujíma, ako to s tými princeznami dopadlo. Nuž, som optimista. Určite v tomto kraji žilo veľa udatných mládencov, korí tie krásavice z pazúrov draka vyslobodili.
Deti sú s mojím introm spokojné a tak môžeme vyraziť. Na Hričovskú skalnú ihlu. Hoci je neďaleko, i pre ma je to miesto neznáme. Len náhodou som naň natrafila pri skúmaní online mapy.
Parkujeme kúsok od cintorína v Hričovskom Podhradí.
„Aha, veď tu má princezná zaparkovaného koníka,“ kričí Alžbetka a ukazuje na lúku. „A tu chová akéhosi čudného vtáka!“
A naozaj- na pastvine kôň, za plotom páv. Môj motivačný príbeh sa pekne dokresľuje.
Manžel je naladený na inú vlnu. Ukazuje deťom letisko a diaľnicu.
„Kráľovia lietali lietadlom?“ neopúšťa pôvodnú tému Emka. „Aspoň nemuseli chodiť do takéhoto strmého kopca.“
Ten našťastie naozaj nie je dlhý. Ani naša dnešná prechádzka. Vojdeme do lesa a ja tuším, že ihla nie je ďaleko.
Alžbetka zhíkne. Na zemi našla skutočné kosti. Pravdepodobne tu uhynulo nejaké lesné zviera.
Emka zatají dych. „Mamina, tak tie draky predsalen žili, však?“
Ja len mlčím. Atmosféra sa dnes vytvára celkom bez práce.
Hričovská skalná ihla je naozaj obdivuhodná. Vypína sa k vrcholkom stromov a s troškou fantázie nie je ťažké predstaviť si, že v jej okolí prebývala nejaká rozprávková bytosť.
Skúmame ju z diaľky i z blízka, rozpletáme klbká tajomných príbehov.
A v jednej z dutín jej pevného skalného tela nás čaká ešte jedno milé prekvapenie na záver.
(Pozn.: výlet sa odohral koncom roka 2022)
