„Toto je objektívne ťažké obdobie,“ vraveli sme si. „je úplne normálne, že frfleme a sťažujeme sa.“
Ospravedlnili sme si, že nechávame život plynúť bez našej účasti. Veď o rok sa pridáme.
Nebolo to prvýkrát. Priťažké sa zdalo byť už štúdium, potom nočné služby, prvé dieťa, pandémia. O rok neskôr sa vždy ten predošlý zdal byť jednoduchší ako ten aktuálny.
O rok bude lepšie, vraveli sme si už toľkokrát.
A život plynie. Bez ohľadu na to, či ho žijeme teraz, alebo čakáme na potom. Príroda predvádza často neopakovateľné obrazy, hrá sa s počasím, svetlom, vetrom a vodou. Prechádzajú okolo nás zaujímaví ľudia, možno takí, z ktorými by naše vnútro dokonale súznelo. Čas vytrvalo kráča, posúva udalosti jednosmerne a bez návratu, pretvára svet aj naše okolie tak, že už nikdy nebude také ako predtým. Naši blízki starnú, menia sa, vzťahy silnejú a potom zas slabnú. Dnešok môžeme prežívať len dnes. Každý dnešok je jedinečný.
Aktuálny dnešok sme v našich plánoch nemali. Ba čo viac, vôbec sme si nedokázali predstaviť, že by takéto dnešky mohli byť pre nás naplánované. Vesmír očividne nepochopil, že my už sa chystáme konečne si vydýchnuť.
Možno sme to potrebovali. Aby sme uvideli, že život treba žiť práve teraz, nie potom.
Máme prvý problém, ktorý je naozaj problémom. Sme ako uprostred búrky. Dostávame zabrať. No predsa cítim zvláštny druh pokoja.
POTOM má zrazu veľmi nejasné kontúry. Vidieť TERAZ nebolo nikdy jednoduchšie. A veru ho aj vidím.
Nič neplánujem, nič neočakávam. Žijem deň po dni. Sústredím sa na prítomnosť. Som zavalená hŕbou negatívneho, no hocičo príjemné a pozitívne si viem vychutnať plnohodnotnejšie než doposiaľ.
Na to, aby som sa cítila šťastne, mi odrazu stačí málo. Lúče slnka na tvári, rozhovor s milým človekom, pohľad na naše bezstarostné deti.
Moja duša je nalomená, no paradoxne aj veľmi vyrovnaná, vďačná a zvláštnym spôsobom šťastná.
Neupieram svoj zrak na obdobie o rok. Ktovie, čo zas príde.
Žijem teraz. A som rada, že môžem. Je toho toľko, prečo sa to oplatí.
(Pozn.: napísané v auguste 2024)
