Keby som bola realista, pravdepodobne by som zvolila iný pomer. Ja som však optimista. Navarila som dobre, nie je dôvod, prečo by nemalo chutiť obom.
„Mňam, mňam!“ kričí Emka.
„Mňam, mňam,“ kričí aj Alžbetka.
Obe sa s rovnakým nadšením vrhnú na prvé sústo, až by ste uverili, že sa dívate na dvoch ukážkových jedákov.
Prvé sústo je však bod, keď sa všetko láme. Kým Emka plynule pokračuje k sústu druhému, tretiemu a tak ďalej až kým je miska prázdna, Alžbetka hneď kriví tvár.
„To!“ ukazuje znepokojene do svojho tanierika. Jej komunikačné schopnosti sú ešte značne obmedzené, no i tak pochopím, že sa jej nepozdáva mrkva vykúkajúca spoza ryže. Začne ju jednu po druhej vyťahovať z taniera a podávať mojím smerom. Mám asi dve sekundy na reakciu. Ak mrkvu neodstránim z jej dohľadu, šup s ňou na zem.
Sadnem si oproti nej. „Budem ťa kŕmiť?“
Vyzerá, že sa jej táto ponuka páči. No namiesto toho, aby otvorila ústa, naplní svoju lyžičku a blíži sa ňou k mojej hlave.
„Ja budem kŕmiť teba,“ snažím sa napraviť naše nedorozumenie. „Nie ty mňa.“
„Prečo mám tak málo?“ ozve sa v tej chvíli Emka. „Nemám rada, keď mám tak málo!“
Smutne pozerá na všetko to jedlo, čo smeruje k Alžbetkiným ústam a nedostane sa dnu. Toľké plytvanie! Sleduje, ako sa jej mladšia sestra vrtí, otáča hlavu a vypľúva všetko, čo sa mi nebodaj podarí prepašovať do jej pusy.
„Asi už nechce,“ premýšľa nahlas. „Ja to dopapám,“ ponúkne sa ochotne.
„Ešte to s ňou chvíľu skúsime,“ namietam. „Nech vyrastie. Veď predsa nechceme, aby zostala takáto maličká.“
„Ale ja chcem aby bola maličká.... Lebo som veľmi hladná. Mala som málo.“
Keď vidí, že u mňa nepochodí, zmení taktiku.
„Môžem ju kŕmiť?“
„Dobre teda.“ Aj tak sa mi nedarí, možno bude úspešnejšia.
Vyzerá, že na Alžbetku toľká pozornosť od staršej sestry spravila dojem. Poslušne a bez protestu otvára ústa.
Keď sa po chvíli opäť pozriem na svoje dcéry, prekvapená vidím, že aj Alžbetkina porcia je už takmer zjedená.
„Emka, to sa ti ako podarilo?“
Mykne plecom.
Ticho ich sledujem.
Jedna malá lyžička putuje Alžbetke, dve kopcovité Emke. Netreba sa čudovať, že tanierik je stále prázdnejší.
„Alžbetka ešte chceš?“ zisťuje Emka.
Tá pokrúti hlavou. Rovnako ako na každú otázku v tomto období. Vyjadriť súhlas sa ešte nenaučila.
No i to Emke stačí ako povolenie nechať si zvyšok obeda pre seba.
„Mňam, to bola dobrota,“ chváli ma.
Alžbetka súhlasne zavýska. Popritom ťahá za bezpečnostné pásy a vrtí sa do všetkých strán. To sedenie v stoličke už trvá akosi pridlho.
Ďalší obed je za nami. Jedlo zmizlo. Inak než by som si predstavovala, ale presne tak, ako som predpokladala.
Veru naozaj platí, že každé dieťa je iné. A ja mám tú česť získavať svoje rodičovské skúsenosti na dvoch úplne rozdielnych povahách.
