Všetci smerujeme na hrebeň Malej Fatry, každý podľa svojich možností.
Odkedy mám deti, lanovky si u mňa vylepšili renomé. Už ich nevidím ako rozmar pre lenivcov ale ako príležitosť pre tých, čo nemôžu. Príliš malých, starých, pre bojovníkov s chorobami. Milovníkov hôr a prírody, dobrodruhov aj športovcov, ktorí však aktuálne nežijú v svojom najjednoduchšom životnom období.
Ja však môžem. A preto idem po svojich. Trochu ma mrzí, že nie som s deťmi v lanovke. Nevidím ich nadšené tváričky, nemôžem im ukazovať vrchy v diaľke a vymýšľať príbehy o šantivých horských zvieratkách a odvážnych turistoch. Dnes to prenechám svojim rodičom. Veď to boli práve oni, čo učili láske k horám mňa.
A verím, že aj moja neprítomnosť je pre moje dcéry formou výuky. Chcem im ukázať, že aj matka môže mať svoje vášne a záľuby. Že aj čas osamote je potrebný ku kvalitnému tráveniu času spoločného. Že zdravé nohy nepotrebujú lanovky, lebo možnosť ísť pešo nie je trest, ale privilégium.
Na kopci ma samozrejme musia chvíľu čakať. Lanovka je predsa len ešte stále rýchlejšia než ja. Vítajú ma ako fanúšikovia v cieli horského maratónu.
Ďalej pokračujeme spoločne. Po chvíľach najtvrdšej formy samoty akou je beh do strmého kopca, sa mi ich dlane zdajú byť až neuveriteľne mäkkučké, tak veľmi príjemne teplé. Po chvíľach lapania po kyslíku v záplave laktátu je ich prítomnosť naozaj dušu hladiaca.
A moji rodičia? Neprestáva ma udivovať, koľko pútavých zápletiek dokážu pre malé turistky vymyslieť aj na tých najobyčajnejších miestach.
Dnes to však nie je obyčajné. Počasie sa s nami hrá. Tiež nás učí. Sme už takmer pod vrcholom Veľkého Fatranského Kriváňa, keď sme nútení čeliť na pohľad jednoduchej otázke- Ísť ďalej či sa vrátiť? Valí sa na nás búrka. Na radare vidíme akou rýchlosťou. Na oblohe zatiaľ len tmavá masa v pozadí. Vidíme, koľkým ego nedovolí nevystúpiť na vrchol. Ráta sa vôbec taká nedokončená túra?
Ani deťom sa to nepáči. Toľkú dobu sa ich snažíme presvedčiť, že stáť pri vrcholovom kríži stojí aj sa to prechodné nepohodlie a bolenie nožičiek. A teraz je zrazu všetko inak. Vraj na vrchole vlastne vôbec nezáleží a treba si užívať samotný výstup.
Keď schádzame k hornej stanici lanovky nebo je už tmavo-atramentové. Do auta nasadáme narýchlo sa uhýbajúc pichľavým studeným kvapkám veľkým ako čučoriedky. A cestou do Žiliny je to už len bielosivý závoj, ktorý upachtené stierače ledva stíhajú odhŕňať.
Vidíme silu prírody v priamom prenose. A aj to je cenná lekcia pre naše malé turistky.
