Pre nás všetkých je to premiéra. Prvý kontakt s pacientom, prvýkrát nás pustia „priamo do terénu". Je to síce len pár hodín, ale aj to je veľká vec. Rozbúcha vám to srdce a máte strach, čo ak niečo pokazíte. Veď oproti bežnému človeku, nelekárovi, vieme toho zatiaľ len o malinkú trošku viac. A tu, v nemocnici je všetko také krehké.
Pochopiteľne, nepustia nás k ničomu „naozajstnému", doktorskému, ale „len" k sesterským a opatrovateľským prácam. Možno práve preto, aby sme si uvedomili, že to nie je LEN.
Na tomto oddelení sú prevažne starí, dlhodobo ležiaci pacienti. Postupne prechádzame izby, jednu po druhej. Ráno je vzduch vydýchaný, cítiť moč a pot. Sestrička robí odbery, my sa dívame. Nájsť vhodnú žilu na rukách, ktoré sú už aj tak samá modrina, je umenie. Niektorí pacienti achkajú, ďalší sú už úplne odovzdaní. Nie je to ľahký pohľad.
Jedna pani kričí, že jej je zima, druhá, že teplo. Ďalšia naťahuje ruku. Chce len trochu nehy. Uistiť, že to bude dobré.
Nasleduje ranná hygiena. Ja s dvomi spolužiakmi pomáham s umývaním staršiemu pánovi. Nemôže sa sám ani posadiť. Už len manipulácia s ním nám robila problémy. Podvihnúť 80kíl, to nie je len tak. Musíme s ním zaobchádzať ako s malým dieťaťom. Umyť, prebaliť.... Nie je to pre nás nič príjemné, no neviem si ani predstaviť, aký pocit to musí byť pre neho. Na sklonku života takto úplne stratiť možnosť viesť dôstojný a plnohodnotný život. Snažíme sa umožniť mu, nech všetko, čo dokáže, urobí sám, aby sa necítil úplne nemohúco a nemožne . Aj keby to malo trvať o čosi dlhšie. Popritom nám rozpráva o svojich mačkách, synovi a boľavej nohe. Milý pán.
Pomáhame mu aj s raňajkami, lebo ruka sa mu trasie ako osika. Pochvaľuje si dobrú kávu. Pravdupovediac, ani sa mi nechce odísť. Za tú hodinu, možno viac, som si ho obľúbila.
Na záver ešte zmeriame tlak a pulz. Sme ešte len začiatočníci, nie vždy všetko zvládneme, ako by sme mali. Našťastie, starší páni nám ochotne dovolia, nech merania zopakujeme aj trikrát. Myslím, že sa celkom potešili, že sme prišli. Každá zmena im trochu skráti čas a pomôže zabudnúť.
Po 4 hodinách na oddelení som celá spotená a uťahaná.
Ale na druhej strane spokojná. Úsmev na tvárach pacientov, aj keď len možno taký slabý a bolestivý, poďakovanie, ten pocit, že som im aspoň trochu spríjemnila deň a uľahčila neľahkú situáciu...
Myslím, že všetci, čo robia takúto prácu majú moc rozšíriť po oddelení čosi pozitívne a ukázať chorým, že nie sú len ďalším prípadom, ďalšou kartou v databáze, ale človekom, ktorému niekto chce pomôcť, ktorého si všímajú a rešpektujú ho.
Škoda len, že nedostatok času a financií to nie vždy dovoľuje. Sestra nám rozpráva, že na celé oddelenie sú na to, čo sme dnes celé doobedie robili ôsmi, len tri. Všetko treba urobiť rýchlo, bez akýchkoľvek „zbytočností". A pacient je opäť len kartou v databáze. Zdroj výsledkov a hltač liekov.
Na záver ešte príbeh zo života so šťastným koncom, ktorý nám rozprávala zdravotná sestra, ktorá nás pred praxou teoreticky pripravovala, čo od pobytu v nemocnici máme čakať.
Keď bola mladšia, mala nehodu. Ochrnula. Nemohla hýbať ani jednou končatinou a nikto neveril, že sa to ešte niekedy zmení. No teraz chodí. Nie je na nej vidieť ani najmenší rozdiel od „obyčajného" človeka. A ako sama hovorí, všetko je to vďaka jej anjelom - sestričkám v nemocnici, ktoré jej trpezlivo pomáhali dostať sa z najhoršieho, pripomínali jej, že stále má za čo bojovať a tvrdohlavo verili, že ona raz bude chodiť.
Aj tento príbeh dokazuje, že niekedy môže byť ľudský prístup účinnejší ako lieky a terapie.