reklama

"Len" sestrička

Je 6 ráno. Vonku tma, len pár svetiel z okien. Stojíme vo fakultnej nemocnici, prešľapujeme z nohy na nohu a trochu vyplašene pozeráme na našu „šéfku", mladú sestričku. „Šup, šup, rýchlo sa prezlečte, zoberte si nejaký zápisník, hodinky a ideme na to. Máme veľa práce tak sa poponáhľajte! Máme tu pár odberov, pichneme niekoľko injekcíí, pomôžeme pacientom s hygienou a raňajkami, odmeriate tlak a pulz a ak nám zvýši čas, tak si na sebe navzájom vyskúšate odber krvi. Ak niekomu náhodou príde zle, radšej zo seba nerobte hrdinu a choďte niekam von, nie že mi tu odpadnete!" Hlboký nádych a ideme na to.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)

Pre nás všetkých je to premiéra. Prvý kontakt s pacientom, prvýkrát nás pustia „priamo do terénu". Je to síce len pár hodín, ale aj to je veľká vec. Rozbúcha vám to srdce a máte strach, čo ak niečo pokazíte. Veď oproti bežnému človeku, nelekárovi, vieme toho zatiaľ len o malinkú trošku viac. A tu, v nemocnici je všetko také krehké.

Pochopiteľne, nepustia nás k ničomu „naozajstnému", doktorskému, ale „len" k sesterským a opatrovateľským prácam. Možno práve preto, aby sme si uvedomili, že to nie je LEN.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na tomto oddelení sú prevažne starí, dlhodobo ležiaci pacienti. Postupne prechádzame izby, jednu po druhej. Ráno je vzduch vydýchaný, cítiť moč a pot. Sestrička robí odbery, my sa dívame. Nájsť vhodnú žilu na rukách, ktoré sú už aj tak samá modrina, je umenie. Niektorí pacienti achkajú, ďalší sú už úplne odovzdaní. Nie je to ľahký pohľad.

Jedna pani kričí, že jej je zima, druhá, že teplo. Ďalšia naťahuje ruku. Chce len trochu nehy. Uistiť, že to bude dobré.

Nasleduje ranná hygiena. Ja s dvomi spolužiakmi pomáham s umývaním staršiemu pánovi. Nemôže sa sám ani posadiť. Už len manipulácia s ním nám robila problémy. Podvihnúť 80kíl, to nie je len tak. Musíme s ním zaobchádzať ako s malým dieťaťom. Umyť, prebaliť.... Nie je to pre nás nič príjemné, no neviem si ani predstaviť, aký pocit to musí byť pre neho. Na sklonku života takto úplne stratiť možnosť viesť dôstojný a plnohodnotný život. Snažíme sa umožniť mu, nech všetko, čo dokáže, urobí sám, aby sa necítil úplne nemohúco a nemožne . Aj keby to malo trvať o čosi dlhšie. Popritom nám rozpráva o svojich mačkách, synovi a boľavej nohe. Milý pán.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pomáhame mu aj s raňajkami, lebo ruka sa mu trasie ako osika. Pochvaľuje si dobrú kávu. Pravdupovediac, ani sa mi nechce odísť. Za tú hodinu, možno viac, som si ho obľúbila.

Na záver ešte zmeriame tlak a pulz. Sme ešte len začiatočníci, nie vždy všetko zvládneme, ako by sme mali. Našťastie, starší páni nám ochotne dovolia, nech merania zopakujeme aj trikrát. Myslím, že sa celkom potešili, že sme prišli. Každá zmena im trochu skráti čas a pomôže zabudnúť.

Po 4 hodinách na oddelení som celá spotená a uťahaná.

Ale na druhej strane spokojná. Úsmev na tvárach pacientov, aj keď len možno taký slabý a bolestivý, poďakovanie, ten pocit, že som im aspoň trochu spríjemnila deň a uľahčila neľahkú situáciu...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Myslím, že všetci, čo robia takúto prácu majú moc rozšíriť po oddelení čosi pozitívne a ukázať chorým, že nie sú len ďalším prípadom, ďalšou kartou v databáze, ale človekom, ktorému niekto chce pomôcť, ktorého si všímajú a rešpektujú ho.

Škoda len, že nedostatok času a financií to nie vždy dovoľuje. Sestra nám rozpráva, že na celé oddelenie sú na to, čo sme dnes celé doobedie robili ôsmi, len tri. Všetko treba urobiť rýchlo, bez akýchkoľvek „zbytočností". A pacient je opäť len kartou v databáze. Zdroj výsledkov a hltač liekov.

Na záver ešte príbeh zo života so šťastným koncom, ktorý nám rozprávala zdravotná sestra, ktorá nás pred praxou teoreticky pripravovala, čo od pobytu v nemocnici máme čakať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď bola mladšia, mala nehodu. Ochrnula. Nemohla hýbať ani jednou končatinou a nikto neveril, že sa to ešte niekedy zmení. No teraz chodí. Nie je na nej vidieť ani najmenší rozdiel od „obyčajného" človeka. A ako sama hovorí, všetko je to vďaka jej anjelom - sestričkám v nemocnici, ktoré jej trpezlivo pomáhali dostať sa z najhoršieho, pripomínali jej, že stále má za čo bojovať a tvrdohlavo verili, že ona raz bude chodiť.

Aj tento príbeh dokazuje, že niekedy môže byť ľudský prístup účinnejší ako lieky a terapie.

Martina Paulenová

Martina Paulenová

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  312
  •  | 
  • Páči sa:  1 681x

Matka, manželka, lekárka, bežkyňa. Píšem o tom, čo som sa naučila pri výchove svojich dcér, čo som zažila počas behov po lesoch a kopcoch, o fungovaní ľudského tela. A niekedy len o celkom obyčajných drobnostiach. Zoznam autorových rubrík:  Veselo aj vážne o materstveZo životaNa zamyslenieZ medicínyNaše krásne SlovenskoBežeckéZ cestovania po sveteNajväčšia umelkyňa, prírodaZ rozprávania starých rodičovPutovanie po Nórsku - 2008Island 2010Alpy 2011Alpy 2012Alpy 2013Alpy 2015Wachau - Dolné RakúskoViedenské zápiskyZápadné pobrežie KanadyNezaradenéSúkromnéTuristika s deťmi

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu