„Slečny, nech sa páči!"
Pred nami stojí chalan, úsmev od ucha k uchu a každej z nás podáva krásnu žltú gerberu. Začudovane sa naňho pozeráme, nechápeme. Poznám ho len o čosi lepšie než z videnia, je to medik od nás z ročníka.
„Zoberte si," pobáda nás.
S kvetinkami v ruke, pokračujeme ďalej ešte radostnejšie než dovtedy. Nevieme, aký mal tento čin dôvod. No celý deň máme náladu o stupeň lepšiu než zvyčajne.
A nebol to len jeden deň. Neuveriteľné dva týždne mi gerbera vydržala vo váze a svojou teplou žltou farbou ma hriala.
Až neskôr, pred pár dňami, som sa od kamarátky dozvedela znenie príbehu z opačnej strany, tak ako jej ho rozprával náš gentleman s kvetmi.
„Ráno som sa zobudil, otvoril okno a pozrel sa na oblohu. Vonku slnko, teplý vzduch... Tak mi napadlo, že by som tento deň mohol niekomu spraviť ešte krajším. Šiel som teda do kvetinárstva a kúpil dve kytice gerber. Jednu kvetinku som nechal hneď tam, pani predavačke. Tá sa na mňa ale pozerala..! Ďalšie kvety som dal v škole spolužiačkam. A tie, čo mi ostali... Tie som rozdal len tak náhodným okoloidúcim pred nemocnicou."
Čo tak skúsiť niečo podobné?
