„Áno, áno,“ teší sa.
Mohla by som sa tváriť, že to robím pre ňu, že dbám na zmysluplné a rôznorodé trávenie jej voľného času. Pravda je však taká, že si proste chcem zacvičiť. Navzdory okolnostiam.
Väčšinou sa snažím, aby sa režimy mojich dvoch bábätiek pretli aspoň v jednom bode, aby naraz zaspali a ja som získala chvíľu len pre seba.
Dnes mi to nevyšlo. Alžbetka už spí, Emka je stále hore. Na cvičenie to nevyzerá. Alebo žeby predsa?
Emka už zo zásuvky vyťahuje švihadlo. „Mamina, budeš vyskakovať?“ vyzvedá.
Prezlečiem sa do športového, na mobile zapnem časomieru.
Najprv rozcvička. Mávam rukami aj nohami, ohýbam sa v páse, poskakujem.
„Mamina, prečo tancuješ? Nejdeš cvičiť?“ pýta sa Emka.
Skúšam ju presvedčiť, nech sa pridá. Možno budem mať šťastie a unaví ju to natoľko, že bude dlhšie spať. Ona si však už od stola dotlačila stoličku, vyliezla na ňu a ako tréner na mňa vykrikuje:
„Prečo fučíš mamina? Ešte cvič! A vezmi si činky!“
Vyzerá, že ju to celkom baví. Všetko komentuje, kontroluje časomieru, povzbudzuje ma, spoločne odpočítavame opakovania.
Lapám po dychu, musím sa na chvíľu vydýchať.
„Prečo necvičíš? Ešte nie je prestávka!“ povie Emka prísne.
„Uf, je to ťažké...“ bránim sa.
„Ale nie je,“ namieta. „Dobre cvičíš mamina!“
No dobre teda, ešte trochu sily v sebe nájdem.
Chvíľami si pripadám ako v cirkuse. Emka sa na mojich výkonoch nahlas smeje.
„To je ale smiešny cvik,“ zhodnotí rozveselene angličáky.
Pri výpadoch sa jej zdá, že kľačím ako ťava, pri cvikoch na posilnenie brucha vraj mávam nohami ako chrobáčik.
Po chvíli zlezie zo stoličky a snaží sa cvičiť so mnou. Poskakuje, pobehuje sem a tam a radostne vykrikuje.
„Prečo si mokrá mamina?“ všimne si moje spotené tielko. „Sprchovala si sa?“
Na rade sú kliky. Emka mi na chrbát posadí plyšovú pandu. „Hijó, hijó,“ zavelí a ja už naozaj nedokážem potlačiť smiech.
Odcvičenie plánovanej zostavy mi ubehne ešte rýchlejšie než obvykle. Ani neviem ako a ostáva už len strečing.
Emka chvíľu ticho pozoruje, ako si zadýchaná a spotená naťahujem unavené svaly. Akosi jej to nejde do hlavy.
„Mamina, prečo cvičíš?“ opýta sa.
„Lebo ma to baví,“ odvetím. „A okrem toho, chcem byť zdravá, silná a veľa vládať.“
Emka sa na chvíľu zamyslí.
„Keď budeš cvičiť, budeš vládať,“ opakuje po mne. Vyzerá, že jej to dáva zmysel.
Budeš vládať odniesť... Napríklad podbradník!“
S obdivom na mňa pozrie a dodá: „ Veeeeľa podbradníkov.“
Zasmejem sa. To znie ako dosť dobrý dôvod na to, aby som s cvičením pokračovala.
