Sme vďační. Nie je to zlá situácia mať dom a môcť ho rekonštruovať. No sme aj unavení.
Teda hlavne môj muž. Práve on nesie podstatnú časť tohto nákladu. On komunikuje s robotníkmi, po večeroch študuje ideálne postupy a technické riešenia, on búra steny a zošúchava omietky. Takmer všetok voľný čas trávi na dome, svoje záľuby odložil do zamknutej skrinky a je čoraz viac frustrovaný a nervózny.
Ja príliš nepomáham. Viem povedať, čo sa mi páči a čo nie, viem pozametať vzniknutý neporiadok. Zabezpečujem chod domácnosti a som s deťmi, keď je preč. No zdá sa mi to málo. Väčšina povinností je aj tak na jeho chrbte. Cítim sa mizerne, mám pocit, že nerobím dosť.
Toto obdobie je ťažké aj pre mňa. O to viac, že mám pocit, že by ťažké byť nemalo. Veď ja ten dom predsa nerekonštruujem.
Povinnosti, stres, komplikácie, stereotyp a únava. Kedysi bolo všetko jednoduchšie. Niečo na tom bude, keď sa vraví, že život v manželstve je náročný.
Začalo sa to komplikovať po narodení detí. Vtedy bola naopak väčšina ťarchy na mne. Ja som kojila, po nociach nosila v náručí, uspávala, prebaľovala. Muž robil, čo mohol, no aj tak z mojich povinností príliš neodbúdalo. Bola som vyčerpaná.
„Aj pre mňa je to ťažké,“ vravel mi vtedy. „Keď vidím, aká si unavená a nedokážem ti pomôcť.“
Až teraz chápem, ako to myslel. Rekonštrukcia je ako šestonedelie pre chlapa.
Uvedomím si, že počas toho skutočného to bol práve on, čo držal zanedbané a prehliadané zákutia vo vnútri našich duší nad priepasťou. Ja som to nezvládala, bola som na pokraji svojich fyzických síl. On mal nadhľad, humor, vedel povzbudiť , upokojiť, na okamih zastaviť čas. Ja som ťahala fyzicky, môj muž zas mentálne. Chránil našu domácnosť pred zbláznením, vyhorením, zrútením, rozpadom.
A v tomto je manželstvo skutočné krásne.
Nebyť na život sám. Mať možnosť nevládať. Chvíľu ťahať, potom poľaviť a mať sa pritom na koho spoľahnúť. Byť ako tím, ktorý spoločne zvláda výzvy aj komplikácie. Každý chvíľku ťahá pílku.
Momentálne som objektívne slabším členom tímu ja. Akosi prirodzene mám výčitky, že môj prínos je menší ako manželov. Popravde, je pre mňa jednoduchšie byť tou, ktorá to má náročné, ako tou, čo nerobí dosť. No snažím sa nenechať sa svojimi negatívnymi pocitmi príliš ovplyvniť. Veď ďalšieho frustrovaného a nespokojného nepotrebujeme. Pripomínam si, že mám svoju energiu míňať inak. Zachovávať doma pokoj, radosť, humor, príjemné prostredie. Niesť mentálny náklad tohto komplikovaného obdobia. S vedomím, že aj tieto chvíle raz skončia a zas bude všetko inak.
(pozn.: napísané v júni 2023)
