Som v dobrej nálade a tak sa prepnem do role učiteľa a začínam svojej dcére rozprávať všetko, čo mi k téme kostol napadá.
Nie vždy mám takýto entuziazmus. Niekedy som po celých dňoch nekonečných otázok taká vyčerpaná, že každá chvíľa ticha je pre mňa ako dar z nebies, ktorý je hriech neprijať. Keď je ticho moja dcéra, som ticho aj ja, len počúvam okolitý šum a môj mozog sa snaží čo najlepšie zregenerovať.
Dnes som však hneď zrána nasadla na akúsi pozitívnu vlnu. Všetko sa mi javí byť lepšie ako inokedy. Povinnosti mi idú od ruky, som pokojná a vyrovnaná. Nekričím, hrám sa, akoby som mala tri roky a s oduševnením vysvetľujem fungovanie sveta okolo nás.
Preto aj teraz, pri pohľade na kostol, cítim chuť prerušiť ticho a rozprávať. Je to naozaj tajomné miesto. O takom sa dá rozprávať príbeh za príbehom.
O zvonoch, ktoré sú svedkami histórie, o prenikavých vôňach a nadpozemských zvukoch. O spojení zemského s nebeským, o príbehoch, ktoré sa nesú z generácie na generáciu. O odpúšťaní zlého, hľadaní dobra a o ľuďoch, ktorí na tomto mieste našli zmysel života.
Potom si spomeniem na niečo, čím dvojročnej Emke určite vyrazím dych.
„Vieš o tom, že dedo kedysi hrával v kostole na klavíri?“
„Áno?“ začuduje sa. „A čo hrával?“
Nedá mi čas ani na nadýchnutie a už si odpovie sama: „Asi Medveďku, daj labku....“
Vyzerá, že jej to všetko do seba dobre zapadlo a ďalšie otázky nemá.
Kráčame ďalej a ja sa nechám unášať fantáziou.
Predstavujem si rozveseleného organistu, ktorý sa spontánne rozhodol namiesto žalmu zahrať detskú pesničku, nadvihnuté obočia babičiek so zopätými rukami a farára snažiaceho sa zachovať chladnú hlavu a zachrániť vážnosť celej situácie. A v nebi anjelov, ktorí sa tešia, že sa po dlhej dobe dočkali nejakej veselej melódie.
