V každej mame je aspoň malý kúsok bezpečnostného analytika.
Vie bleskovo prehliadnuť okolité prostredie a identifikovať každý ostrý, toxický či horúci predmet. Dokáže vidieť hroziace nebezpečenstvo dve sekundy pred tým, než sa stane. Zvláda odvrátiť mnoho nepríjemných komplikácií bez toho, aby si to vôbec niekto všimol.
A predsa nie je všemocná.
Lebo nebezpečenstvá sa väčšinou skrývajú v tých životných momentoch, keď to najmenej očakávame. V momentoch smiechu, bezstarostnosti a rutiny. A väčšinou naozaj ide len o momenty. Chvíľka nepozornosti, jedno malé zaváhanie či hlúpa náhoda a nešťastie môže byť na svete.
Ľudia často mudrujú. Ako to, že tí rodičia nedávali pozor? Prečo tam s ním chodili? Ako to mohli dopustiť? No hoci v každej mame je aspoň kúsok bezpečnostného analytika, niekedy je spozorovanie hroziaceho nebezpečenstva nad naše možnosti. Sústredíme sa na jedného strašiaka a ten skutočný prichádza z celkom opačnej strany.
Stalo sa to aj nám, keď sme sa nedávno vybrali s dcérami na výlet na zrúcaninu hradu Starhrad neďaleko Strečna.
Tento výlet patrí medzi tie, ktoré som v ére pred deťmi zvykla považovať za príliš krátke a nenáročné. Presne taký, aké teraz, v ére s malými deťmi, vyhľadávame.
Výlet na Starhrad je síce krátky a nenáročný, no z pohľadu matky dosť exponovaný, málo zabezpečený a so značným rizikom pádu z brala rovno do Váhu.
Pred pár rokmi sme tu boli s malou Emkou v nosiči, čo bolo ideálne, lebo stačilo, aby som dávala pozor sama na seba.
Teraz však pôjdeme s dvoma plne mobilnými, no nie celkom zodpovednými, slečnami..
Vymysleli sme si to naozaj prefíkane. Prvý úsek cesty pôjde menšia Alžbetka v kočíku, Emka za ruku. Na konci asfaltky kočík odparkujeme do lesa a posledný úsek po úzkom turistickom chodníčku pôjdu obe baby pešo.
Výstup nám ide skvelo. Veselo si kráčame po asfaltovej cestičke hore dolinou, rozprávame dievčatkám rôzne príbehy, pozorujeme prírodu.
Som celkom uvoľnená a spokojná. Po takýchto cestách je radosť chodiť. Niet kam spadnúť, ani kde vybehnúť pod auto. Takto si predstavujem rodinnú pohodu.
Paľo ako vždy vymýšľa rôzne zábavky. Naháňa sa s dievčatami, na striedačku ich nosí na pleciach. Vždy ma poteší, ako prirodzene a ľahko sa dokáže s našimi dcérami blázniť.
Po niekoľkých stovkách metrov chce ísť Alžbetka do kočíka a aj Emka prestáva vládať. Paľko má hneď riešenie. Posadí ich do kočíka obe.
Cesta sa v týchto miestach šplhá do kopca so značným sklonom. Čudujem sa, že má môj muž dostatok sily a odhodlania, aby do takého svahu tlačil kočík s dvoma pasažiermi. Ja by som sa teda na také niečo nenechala nahovoriť.
No dievčatá sú spokojné, smejú sa a keď tato pridá ešte aj razantné natriasanie kočíkom, smejem sa už aj ja.
No a potom odrazu veľký rachot a vrchná časť kočíka aj s oboma deťmi padá rovno na chodník.
Dievčatá plačú, ja v šoku neviem, ktorú skôr ratovať a Paľko len s hrôzou pozerá, čo to spôsobil. V tej chvíli je nám jasné, že náš kočík asi má nejakú maximálnu nosnosť, aj to, že sme ju prekročili. Kočík je rozlámaný a my zhrození, čo sme to za rodičia.
Našťastie sa nikomu nič nestalo. No bolo to viac vďaka šťastiu ako vďaka našej múdrosti a rozvážnosti.
Keď v poslednom úseku nášho výstupu na Starhrad, v tých povestných exponovaných a vzdušných miestach, držíme svoje dcéry pevne za ruku, uvedomím si, ako ľahko je byť opatrný v takýchto očividne rizikových chvíľach. Vlastne, so všetkými tými bezpečnostnými opatreniami sú takéto exponované chvíle nášho života asi omnoho menším rizikom ako chvíle bežné, na prvý pohľad úplne bezpečné.
A aké z toho celého plynie ponaučenie? Vlastne ani neviem. Možno také, že netreba byť príliš bojazlivý. Ak do rizikových chvíľ prichádzate pripravený, je veľká šanca, že sa nič nestane. No a čo tie nebezpečenstvá, na ktoré sa pripraviť nedá? Tie sa vám aj tak ani pri najväčšej opatrnosti nikdy nepodarí úplne eliminovať. Tak na ne radšej príliš nemyslieť, nenechať si strachom zviazať ruky a žiť veselo, energicky a zvedavo.
