„Chcem ísť dnes lietať s kamarátom na Martinské hole a potrebujem niekoho, kto by nás tam doviezol, aby sme mohli pristáť kde len chceme a nemuseli sa po auto vracať hore na štartovačku.“
Neodolateľne sa na mňa usmeje. „Nebudeš nám robiť šoféra?“
Dlho neváham. „Prečo nie,“ odpoviem. „Kedy vyrážame?“
Uvedomím si, ako veľmi som sa zmenila. Ešte pred pár rokmi by som takýto nápad rázne odmietla. Stráviť tri hodiny v aute, len aby si môj drahý manžel polietal na paraglide? No to určite! Keby radšej išiel so mnou niekam na turistiku. Je to jeho koníček a jeho nápad, tak nech si nájde šoféra kde len chce.
Paragliding som brala ako soka v láske. Môj muž mizol s obrovským ruksakom kdesi v oblakoch a moje ego nemohlo zniesť, že sa odtiaľ vracia taký šťastný a spokojný. Ja som predsa tá, ktorá ho má robiť šťastným a spokojným. Ja som tá, s ktorou má tráviť čas. Hnevala som sa, vyčítala mu a žiarlila na jeho padák.
„Máš všetko? Padák, prilbu, rukavice, prístroje...?“ kontrolujem ho. Ja zatiaľ krájam jabĺčka do škatuľky, aby mali deti počas výletu čo jesť. Nech je toho radšej viac než málo. Jedlo nám už pomohlo vyriešiť nejednu stresujúcu situáciu.
Počas balenia si začínam uvedomovať, že Paľkov plán má niekoľko trhlín a že riziko vzniku stresujúcich situácií je značné. Ako sa traja dospelí s dvoma deťmi a dvoma obrovskými padákmi vmestia do jedného auta? Neskončíme v kolóne pod Strečnom? A čo obed a po ňom nasledujúci spánok? Zvládnu deti takéto nečakané narušenie denného režimu?
Príliš ma to nerozhodí. Som rozhodnutá, že dnešné Paľkove dobrodružstvo bude aj mojím dobrodružstvom a nenechám si to pokaziť. Proste pôjdeme a problémy budeme riešiť, keď nastanú.
Keď pomáham deťom nasadnúť do autosedačiek, uvedomím si, že zmena môjho postoju k manželovým koníčkom nastala práve vďaka nim, odkedy sa z nás dvoch stali rodičia.
Veľmi rýchlo som zistila, že moje obavy, či láska k padáku nebude väčšia ako láska k rodine, boli neopodstatnené a že môj muž má oveľa väčšiu tendenciu zanedbávať seba samého a svoje vlastné potreby ako svoje deti a ženu.
„Zdá sa, že dnes budú dostupy do troch tisíc a takmer bezvetrie. Ideálne počasie na prelety,“ informuje ma Paľko a ja si nemôžem nevšimnúť, ako sa zmenil tón jeho hlasu a mimika tváre. Vidno, že sa naozaj teší a ja sa úprimne teším s ním.
Keď sme ako rodičia museli poslať samých seba do úzadia, uvedomila som si, že tie iskrivé oči, dobrodružná povaha a nie vždy úplne domyslené plány, je niečo, čo mám na svojom mužovi vlastne naozaj rada. Zistila som, že to, že s nami trávi všetok svoj čas, mi neprináša pocity, ktoré som očakávala. Mať doma manžela bez nálady a nápadov, celkom odovzdaného a prispôsobeného, ma napĺňalo skôr frustráciou než spokojnosťou zo svojho víťazstva nad paraglidingom.
„Prečo už nevymýšľaš také tie hlúpe nepremyslené dobrodružné výlety ako kedysi?“ pýtam sa ho s výčitkou. „A čo lietanie? Nepôjdeš sa vyvetrať?“
Cestou autom spievame, rozprávame sa a Paľko vysvetľuje deťom princípy termického letu.
„A kam budeš letieť?“ vyzvedajú. Už aj také malé stvorenia ako ony vedia rozlíšiť, že ich tatino je práve vo svojom živle, že robí niečo, čo ho napĺňa a baví. Energia z takéhoto človeka ľahko preskočí aj na ostatných.
Ja som sa ňou dlho odmietala nakaziť. Prekážala mi, rozčuľovala ma. Musela som pochopiť, že nie je mojím zlyhaním, keď môj manžel nachádza šťastie aj vo chvíľach, ktoré neprežíva so mnou. A potrebovala som objaviť, že aj ja dokážem byť plne šťastná a spokojná vo chvíľach, keď som sama. Ten pocit mi dodal sebadôveru a mier do duše. Až keď som sa naučila hľadať šťastie sama v sebe, naučila som sa naozaj nefalšovane a úprimne dopriať radosť aj svojim blízkym. Konečne som pochopila, čo znamená tešiť sa z radosti druhého.
Posledný úsek cesty strávim natisnutá medzi Paľovým kamarátom a detskou sedačkou. Naberáme výškové metre v prudkých zatáčkach rozbitej asfaltovej cesty. Debata sa rozvíja ľahko a nenútene. Ktovie, čím to je, že medzi paraglidistami je toľko zaujímavých a inšpiratívnych ľudí.
Na štartovačku musíme prejsť po vlastných, po zjazdovke hore k vysielaču. Dievčatá kráčajú prekvapivo dobre. Nespokojnosť a vymýšľanie si nechávajú na chvíle, keď budú s rodičmi osamote.
Pomáhame chlapom rozbaliť padáky, pozeráme výhľady, oddychujeme. Auto nám dnes pomohlo dostať sa do ozajstných výšin. Tatino však bude pokračovať ešte vyššie. Rozlúči sa s nami, nafúkne padák a rozbehne sa dole svahom. Keď vzlietne, dievčatá nadšene výskajú.
Takéto vyprevádzanie chlapov do vzduchu má zvláštnu atmosféru. Kým sú paraglidisti na kopci, cítim sa trošku ako niekde na trhu. Z každej strany vrava, smiech, ľudské teplo. No stačí pár momentov a všetci sú preč. Sú z nich bodky na oblohe a ja ostávam úplne sama. Akčná mama na sólo výlete s dvoma deťmi.
Ešte chvíľu pozeráme na tatina vznášajúceho sa v stúpavých prúdoch a potom sa vydáme dole kopcom k autu.
„Kam šiel tatino? Kedy pristane? Ako pôjde domov? Prečo je taký maličký?“ Otázky nemajú konca kraja.
Uvedomím si, že kedysi by som na takýto výlet vôbec nešla. Dôvody by som nemusela hľadať dlho. Sama to s deťmi nezvládnem. Čo ak nebudú chcieť kráčať? Nie som dosť dobrý šofér. Čo ak uviazneme v kolóne? Deti budú mať narušený režim. Ako im dám jesť, kedy budú spať? A už z princípu, veď je to manželova akcia, nie moja.
A predsa som tu. Som rada, že sme mohli stráviť spoločný rodinný čas a vidieť Paľka robiť to, čo ho baví. Som rada, že sme v takomto peknom prostredí. A som si istá, že k autu bez problémov dôjdeme, je to len kúsok. Aj pobyt v kolóne určite zvládneme. Budeme spievať alebo si niečo porozprávame. Najeme sa ovocia a chrumiek a ak bude treba, Alžbetka si v aute aj pospí.
Kráčame dole kopcom. Striedavo pozeráme pod nohy a hore k oblakom. V jednej dlani jedna malá rúčka, v druhej druhá. V duši pokoj. Som rada, že som šla.
