Zadok má podložený dvoma vankúšmi a nohy sa jej hompáľajú pol metra nad zemou, no je hrdá, že už stoluje ako my. Lyžičkou ako opreteky presúva ovsenú kašu z tanierika do bruška, keď tu zrazu prestane jesť, otočí sa na mňa a nešťastne poloplačky spustí:
„Prečo je tu diera?“
„Prosím?“ V prvej chvíli nechápem, o čom hovorí.
Ukazuje do poloprázdneho taniera a po lícach jej už tečú slzy.
„Prečo je v tej kaši diera?“ zopakuje.
Moja duša sa rozosmeje, no nechcem zosmiešňovať dcérkine trápenia a tak s plnou vážnosťou začnem vysvetľovať, že tento pozoruhodný jav vzniká pri jedení. Jedlo mizne z taniera a postupne sýti stravníka.
Emka chvíľu pokračuje v raňajkovaní, no veľmi rýchlo sa opäť rozľútostí.
„Mamina, keď ja tak veľmi nemám rada tie diery...“
Pohladkám ju po líci.
„Emka, viem, že sa ti to nepáči. Ale tak to proste vo svete funguje. Máš dve možnosti. Buď budeš papať a v kaši budú diery, alebo ak diery nechceš, tak jednoducho nepapaj.“
Moje riešenie sa jej nepáči.
„Ale keď ja som hladná... A nechcem diery v kaši...“
Poťahuje nosom a vidno, že usilovne premýšľa.
Ďalšie rady jej už neponúkam. Niektoré životné dilemy sa musí naučiť vyriešiť sama.
