Radosti a krásy života spojené s pobytom vonku som mala nadávkované v takých veľkých množstvách, že som ich postupne takmer prestala vnímať.
Nestačila mi už len krátka prechádzka v okolí, chcela som zažiť poriadnu túru. Nechcela som vidieť vrch, na ktorom sme boli pred dvoma týždňami, chcela som spoznávať stále nové.
Často sa stávalo, že niektoré výhľady som takmer odignorovala, vediac, že ma čakajú ešte lepšie a dokonalejšie. Akoby bola škoda plytvať na ne čas. Dôležitým sa stal cieľ a samotná cesta strácala na významnosti.
Ba čo viac, stále častejšie som hľadela viac na seba samú ako na krajinu okolo mňa. Niekedy ma oslepila túžba po výkone, chcela som byť rýchlejšia ako naposledy, prekonať časy na ukazovateľoch o čo najväčší čas. Inokedy som túžila po perfektnej fotke a podkladoch na nový cestovateľský článok. Na svet okolo seba som sa pozerala cez hľadáčik fotoaparátu a v myšlienkach spriadala uchu lahodiace vetné konštrukcie.
A keď som sa ocitla na mieste, ktoré nebolo dosť zaujímavé na napísanie článku, ani dosť veľkou výzvou pre moje svaly a kondíciu, občas mi v hlave preblikla otázka: Načo tu vlastne som?
Našťastie, pred časom do môjho života prišla malá bytosť, dieťa, ktoré ma vrátilo späť na zem, k úplným základom. Moje veľkolepé turistické a športové ciele išli bokom a miesta na výlety sme namiesto podľa atraktívnosti začali vyberať podľa dostupnosti kočíkom.
Spočiatku som z toho bola dosť frustrovaná, skoro ako keď závislému človeku nedovolia podať si ďalšiu potrebnú dávku. Stále som premýšľala, ako oklamať realitu a dostať sa do „veľkých hôr“ aj s malým drobcom. No prísny režim, neustále potreby a nevyspytateľná nálada malého človiečika, boli takým výrazným parametrom v mojich kalkuláciách, že k schodnému riešeniu som neprichádzala.
Postupne som prijala fakt, že na pár najbližších mesiacov, možno aj rokov, budú mať pre mňa slová šport a pobyt v prírode diametrálne odlišný význam ako doteraz. Prechádzky sa stali krátkymi, terén asfaltovým, pestrosť navštevovaných miest sa dala prirovnať päťdesiatim odtieňom šedej, tiché minúty osamote nahradilo detské bľabotanie.
Výrazne som spomalila a začala som sa oveľa viac dívať okolo seba. Zistila som, že aj na týchto „nezaujímavých“ miestach je toho zaujímavého prekvapivo veľa. Začala som si všímať drobnosti a detaily. Všetky živé tvory, či už je to biely psík nášho suseda, mačka sediaca na parapete okna na treťom poschodí, malý drozd skackajúci po tráve alebo motýľ, ktorý práve pristal na steble trávy. Všetky odchýlky od všednosti - smajlík vyrezaný do kôry stromu, kaluž na suchom chodníku, kopa dreva navŕšená do tvaru pyramídy, vtáčia búdka hompáľajúca sa v poryvoch vánku. Uvedomila som si takisto, koľko zvukov je okolo nás. Štebot vtákov, hukot potoka pretekajúceho niekde v doline, svišťanie vetra, brechot psov v dedine, či húkanie uponáhľanej sanitky.
So všetkými týmito miniobjavmi som sa hneď chválila svojej malej pasažierke v kočíku a jej nadšenie vo mne vzbudzovalo túžbu objaviť toho ešte viac. Hľadať nezvyčajné na miestach obyčajných.
Netrvalo dlho a do nášho výskumu začala svojimi postrehmi prispievať aj ona. Upozornila ma na malé bublinky, ktoré vznikajú, keď voda v potoku narazila na skalu, všimla si dym, ktorý vychádzal z komína v diaľke, alebo štekaním postrčila moju fantáziu, aby som rovnako ako ona videla pri pohľade na mrak plávajúci nad nami roztopašného psa.
Prinútila ma zostúpiť z vysokých hrebeňov s famóznymi výhľadmi na celkom všedné nefamózne miesta. A pripomenula mi to, čo som aj ja ako dieťa videla celkom zreteľne. Koľko krásy a nezvyčajnosti sa nachádza aj na tom najobyčajnejšom chodníčku vinúcom sa krajinou.
