Lepidlom mojej mozaiky sa stala moja závislosť, beh.
Zhodou náhod, hneď druhý deň po mojom príchode sa konal Beh nočnou Viedňou. Povedala som si, že práve takto sa s ňou začnem spoznávať. Štart bol priamo na nádvorí niekdajších pánov, možno práve tam, kde mávali odparkované svoje načančané koče. Rozbehať som sa išla jednou úzkou uličkou vystlanou šmykľavou dlažbou a tu zrazu slávny Stephansdom. Predstavila som si, ako sa asi musel cítiť chudobný roľník zo Slovenska, žijúci niekedy v osemnástom storočí, keď ho osud zavial až priamo pred brány cisára a keď zbadal túto ohromnú majestátnosť. Myslím, že sa mu podlamovali kolená.
Spolu so mnou vybehlo ďalších devätnásťtisíc bežcov. To sa zas kolená podlamovali mne. Toľko Christianov, Hansov, Johan a Valerií som ešte pokope nevidela. No aj tak sa mi zdalo, akoby som bežala celkom sama. Vnímala som len Viedeň okolo seba. Operu, divadlo, parlament, všetky tie ulice a budovy, pohltená vírom hudby, svetla a radosti. Akoby mi mesto vravelo: " Vitaj, nech sa ti tu páči!"
Potešená parádnym úvodným behom, hneď na druhý deň som bežala opäť. Mojim partnerom bol Dunaj, utekal smerom na Bratislavu. To bolo pre mňa priďaleko, tak som sa s ním rozlúčila a bežala domov sama.
Deň po dni som spoznávala ďalšie tajomné zákutia a moja mozaika začala naberať čoraz ostrejší obrys. Miesta, ktoré som poznala len spoza okna električky alebo metra sa začali navzájom prepájať mojimi bežeckými trasami. Zistila som, že dokážem dobehnúť až na deviatu zastávku električky a dokonca ani stanica, kde prestupujem na to druhé metro nie je až tak ďaleko. A predstavte si, že keď som odbočila do tej kľukatej uličky pri parku, zrazu som bola pri obchoďáku, kde každý deň po škole nakupujem!
Moje bežecké výpravy mi pomohli vytvoriť si vo vlastných predstavách podrobnú mapu tohoto neznámeho nového sveta.
A preto, keď sa ma niekto vo Viedni opýta: "Prosím Vás, nevedeli, by ste mi poradiť, kde nájdem...?", nezvyknem bezradne krčiť plecami.
