Bolo to už dávno, možno aj pred viac než desiatimi rokmi. Môj brat Andrej sa ma opýtal, či s ním nepôjdem behom na Minčol.
V tých časoch som behávala zásadne po rovnom asfalte. Minčol som poznala ako cieľ turistických výstupov. Ale bežať naň? To bolo celkom mimo hraníc mojej predstavivosti.
Andreja som považovala za nezvyčajnú bytosť. Čo za čaro skrýva taká bizarná činnosť ako beh do kopca, keď ho dokáže tak nadchnúť? Bol to jeho svet. Nikdy mi nenapadlo, že by som doň mohla vstúpiť aj ja. Bolo to úplne mimo zabehnutej rutiny, v ktorej som si komfortne a spokojne žila svoj život.
No predsa som sa nechala nahovoriť.
Už po prvých strmších metroch mi bolo jasné, že moje príležitostné pobehovanie okolo priehrady ma nezachráni. Fučala som, lapala po dychu, nechala srdce bežať omnoho rýchlejšie než nohy. A Andrej popri mne kráčal s takou ľahkosťou, akoby sa sotva hýbal.
Náš beh do vrchu nakoniec vôbec behom nebol. Jednoducho som nevládala. A aby toho nebolo málo, záverečný výstup k vrcholovému krížu nám skomplikovali kopy čerstvo napadnutého snehu, do ktorého sme sa v tých našich tenučkých bežeckých legínkach prebárali až po pás. Tak toto je tá Andrejova vášeň?
Možno by ste čakali, že po takomto zážitku som už nikdy do kopca behať nešla. No stal sa presný opak. Tento deň mi ukázal existenciu niečoho, čo som dovtedy nepoznala. Dlho som ho mala v hlave. Tú bolesť, to strádanie, pochybnosti o sebe samej. A tie neuveriteľné výhľady, pocit víťazstva a do hĺbky duše prenikajúci pokoj a harmóniu, aké zažijete len uprostred prírody. Chcela som to zažiť znova.
Pre Andreja zrejme tento deň nebol ničím nezvyčajný, je možné, že dnes si naň už vôbec nespomína. No mne otvoril oči.
Zamýšľali ste sa niekedy nad disproporciou niektorých interakcií? Pre jedného určitá chvíľa neznamená takmer nič a za pár minút ani nevie, že ju prežil. A tomu druhému možno navždy zmenila život.
Snažme sa na to myslieť.
Vážme slová. Jedna veta, ktorá sa môže javiť ako nevinný vtip môže niekomu uviaznuť v hlave na dlhé mesiace, nahlodávať jeho sebavedomie, alebo spochybňovať jeho hodnoty.
A naopak, prečo nevysloviť niečo pozitívne, ak je na to dôvod? Pochváliť niekoho, zložiť kompliment. Pre nás je to možno len zdvorilostná fráza, no toho druhého môže povytiahnuť z bahna neistoty a problémov.
A nejde len o slová. Nechajme sa pozvať do situácií, ktoré sú celkom mimo našich zabehnutých stereotypov. Nehanbime sa vyskúšať niečo, v čom nevynikáme. Dovoľme tým nadšeným predstaviť nám svoj pohľad na svet.
Ak máme nejakú nezvyčajnú záľubu, neskrývajme ju. Nesnažme sa zahasiť svoju iskru, aby sme boli identickí ako ľudia v našom okolí. Rozprávajme o múdrostiach, na ktoré sme prišli, sprevádzajme svojich blízkych našimi záľubami, ukazujme im svet, tak ako ho vidíme my.
A možno raz aj s nami niekto zažije chvíľu, ktorú neskôr nazve zlomovou, kľúčovou či oči-otvárajúcou.
